Mojim milým učiteľom (a hlavne tomu najmilšiemu)

….Panebože na nebesiach. Toľkokrát nám gumovali v tej pamäti, že človek nevie čo je vygumované a čo je napísané. Menili sa peniaze menili sa vlády, menili sa svetové strany. Všetko sa menilo len my ľudia sme zostávali a my ľudia na to vždy najviac doplatíme. Prečo máme my ľudia na všetko vždy najviac doplatiť. Dívať sa na nich, keď sa bijú o tú kosť. Prečo my ľudia vždy na všetko doplácame? Nevieš ani ty? Čože ja to tu už iba dožívam, ale ty to tu ešte budeš žiť. Povedz mi, tešíš sa???…

Takto sa prihovára staručký učiteľ svojmu žiakovi (nebohému Jankovi Melkovičovi), ktorého po rokoch stretol v hlavnom meste. Hra „Vygumuj a napíš“ vznikla na základe životných príbehov Janka Melkoviča v roku 1989. Prvýkrát som ju zaregistroval v rozhlasovej premiére niekedy okolo roku 2002. Pobavila, pripomenula, rozcítila a pohladila Štepkovskou trpko-sladkou človečinou. Pred časom som si ju s radosťou na dvojke po rokoch pripomenul. Pobavila, pripomenula…..a zamrazila. Dvadsaťjeden rokov po tom ako sme nadšene štrngali kľúčmi, na mňa z televízie prehovoril staručký pamätník komunistickej absurdity a bez zaváhania opísal Slovenskú súčasnosť. Nepamätám sa koľkí ministri, koľkých politických reprezentácií priebežne reformovali školstvo, zdravotníctvo, súdnictvo….

Koľkí „zástupcovia ľudu“ vyfasovali stotisícový laptop a podobný mesačný plat, za ktorý poctivo odsedeli v laviciach parlamentu celé volebné obdobie, bez potreby pozrieť dole z hradného kopca. Dvadsaťjeden rokov zmien a reforiem nás priviedlo k tomu, že sa deti nemajú z čoho učiť, že si starí (a nielen oni) budú platiť za všetko na čo sa desiatky rokov skladali, že pani Iustititia je nielen slepá, hluchá, ale aj hlúpa a bezcharakterná. Za túto dobu sme bez zmeny zostali bezcennou masou, ktorej hodnota jednorázovo stúpa v predvolebnom období a po voľbách sa stane vecou personálneho nájmu v rukách víťaznej elity. Na striedačku sme svojimi parlamentnými „zamestnancami“ spolu aj s našimi daňami prenajímaní finančným skupinám, ktoré v tom ktorom období ťahajú za páčky. Napriek víťazoslávnemu pocitu po sčítaní volebných hlasov, nemáme absolútne žiadnu možnosť zasiahnuť do reálneho fungovania štátu, len raz za obdobie máme možnosť dobrovoľne zmeniť prenajímateľa. Opätovne prideliť stoličky tej istej čvarge (čuduj sa svete len veľmi mierne sa obmieňa) chránenej pravidlami úplnej nedotknuteľnosti, bez ochoty čokoľvek zmeniť vo vlastný neprospech. Možno som pomýlený jednotlivec, ale nemôžem sa zbaviť pocitu že nastal čas kopnúť niekoho do **ti. A s poriadnym rozbehom. Vydobyť si volebný systém, v ktorom budú naozaj poslanci reprezentovať konkrétny obvod a nebudú nedotknuteľne zamurovaní vo svojich funkciách (a natrvalo v Bratislave). Budú povinní robiť odpočet svojej činnosti ako každý normálny zamestnanec. Dobre platený zamestnanec. Zabezpečiť si , aby sme neboli majetkom, ale zamestnávateľom . Je čas prestať sa deliť na voličov ľavice, pravice, takých či onakých demokratov. Zdá sa totiž že je úplne jedno kto vládne. Rozdiel je len v tom ako elegantne sa rabuje štátna pokladnica.

Úprimne povedané ,neviem ako na to. Možno na to nie som ani dostatočne intelektuálne vybavený. Viem len ,že máme ešte nejaký čas a na rozdiel od socíku o tom môžeme otvorene debatovať – a plánovať. Možno že bude treba vytiahnuť tie dvadsať rokov staré kľúče….Pretože „toľkokrát nám gumovali v tej pamäti, že človek nevie čo je napísané a čo vygumované.“……….
Ďakujem pán Štepka, ďakujem Janko Melkovič.

P.S. Držím Vám palce panie učiteľky, páni učitelia. Aby ste už nikdy nemuseli byť chudobnými vykladačmi cudzích ideológií. Aby ste nemuseli byť zle platenými vysvetľovačmi neprávd a poloprávd pracháčov. No….žijem v Slovenskej realite,…takže držím palce……

2017-02-09T20:20:02+00:00 11. septembra 2011|Categories: Správy|Tags: , , |