Potreba jazykového vzdelávania sa začína dotýkať aj špeciálneho školstva, v ktorom sa dosiaľ aktívne cudzie jazyky nevyučovali. Táto potreba nastala nielen ako predpoklad pre zvýšenie uplatniteľnosti absolventov škôl pre prax a ich lepšie šance na trhu práce, ale aj kvôli čoraz vyššej potrebe poskytovať im čo najvyššie podnety na rozvoj a nové vnemy, bez ktorých v súčasnosti už nemôžeme hovoriť o dostatočnom vzdelaní a uspokojovaní potrieb žiakov- aby ich škola čo najlepšie pripravila pre život.
V praxi sa nám čoraz častejšie vyskytujú prípady, keď po zaradení žiaka do špeciálnej školy alebo triedy (resp. po preradení z bežnej ZŠ), ak je u žiaka potvrdená mentálna retardácia, nám žiaci alebo ich rodičia reflektujú, že jedným z najťažších problémov vo vzdelávaní žiaka bola práve výučba cudzieho jazyka. Týka sa to najmä žiakov zo znevýhodneného prostredia, najmä žiakov z marginalizovanej rómskej komunity, u ktorých bola najmä nedostatočná príprava na vyučovanie a ich pôvodné prostredie nemalo možnosti im poskytnúť dostatočnú pomoc a stimuláciu pri výučbe cudzích jazykov – v nej často zlyhávali aj žiaci s intelektom v pásme normy.
Ako teda týchto žiakov vzdelávať v cudzom jazyku?
Žiaci z marginalizovaných skupín a zo znevýhodneného prostredia už pri nástupe do školy majú problém s adaptáciou na školské prostredie a pomerne často nie sú dostatočne zdatní ani v komunikácii v slovenskom jazyku. Okrem toho majú aj rôzne rečové odchýlky spôsobené preferenciou iných hláskových skupín, nedostatočnou komunikáciou, slabou tvorbou pojmu a celkovou slabou slovnou zásobou.Aj z tohto dôvodu je v špeciálnych školách do vyučovania na prvom stupni zaradený predmet Individuálna logopedická starostlivosť (ILS), kde sa tieto problémy korigujú.
Ďalším výrazným problémom je, že vzhľadom na schopnosti týchto žiakov a znížený- redukovaný obsah a rozsah učiva sa napr. abeceda preberá v porovnaní s vyučovaním na bežnej ZŠ počas prvých troch rokov, k vyučovaniu slovných druhov sa prechádza až od piateho ročníka.
Títo žiaci majú problémy pri zvládnutí slovenského jazyka už po obsahovej stránke- veď už slovenčina je fakticky pre nich cudzím jazykom, takže na prvom stupni by bolo pre nich učenie sa aj ďalšieho cudzieho jazyka privysokou záťažou. Vzhľadom na to, že len od piateho ročníka sa začínajú preberať slovné druhy, vetná skladba a slohové útvary, až na druhom stupni sa dá u týchto žiakov hovoriť o súvislom čítaní s pochopením, a až na druhom stupni ŠZŠ A-variantu sa začínajú učiť súvisle sa vyjadrovať písomne, by bolo pre týchto žiakov vhodné zaradiť do výučby cudzí jazyk, najskôr ale po ukončení šiesteho ročníka.
Výučba cudzieho jazyka by vzhľadom na ťažšie zvládanie gramatiky u týchto žiakov – všeobecne – mala spočívať predovšetkým na zvládaní fonematickej zložky reči a budovaní pojmového aparátu a slovnej zásoby, minimálne v základných tematických okruhoch, potrebných pre zvládnutie základných tém, ako sú rodina, potraviny, bývanie a podobne.
Podľa môjho názoru by bolo vhodné vyučovať cudzí jazyk cca 1-2 x týždenne tak, aby to nenarušilo výraznejšie časovú dotáciu a vyučovanie ostatných predmetov, ktoré už majú na druhom stupni ŠZŠ vyššiu a náročnejšiu obsahovú náplň.
Aj vyučovanie cudzieho jazyka- rovnako ako ostatných predmetov v špeciálnych školách- by malo spĺňať všetky metódy a zásady podľa nárokov, ktoré sa na toto náročnejšie vzdelávanie žiakov kladú, najmä v dôslednej príprave špeciálnych pedagógov, príprave metodík, učebníc a pracovných zošitov.
Vyučovanie cudzieho jazyka na odborných učilištiach by malo nadväzovať na učivo preberané na ŠZŠ, ale zároveň by už malo byť rozšírené o jednotlivé pojmy v nadväznosti na konkrétny študijný odbor.