Kedy ste sa rozhodli pre túto aprobáciu?
Vždy som vedela, že budem robiť s deťmi a chcem učiť. Preto som šla študovať špeciálnu pedagogiku.
Ako sa rozhoduje o tom, ktoré dieťa bude v akej škole?
Najprudší rozvoj vzdelávacích schopností u dieťaťa je do siedmeho roku veku. V tomto veku sa dá zistiť potenciál dieťaťa, či je pod hraničnými 70 bodmi intelektu, alebo bude v pásme na rozhraní. Samozrejme, je vhodné, aby sa opakovala diagnostika a aby sa zachytilo čo najviac detí, ktoré do špeciálnych škôl nepatria. Podľa mňa by pedagogická diagnostika mala byť pravidelnejšia. Naopak zase, mnohé deti, napríklad z Hlbokého, v bežnej škole nezvládajú prechod na druhý stupeň základnej školy a často prepadávajú.
V Liptovskom Mikuláši sa veľkej časti Rómov zlepšila kvalita bývania práve v novej časti mesta Hlboké. Na jednej strane úspešný projekt s fungujúcim komunitným centrom, na strane druhej projektu vytýkajú segregačný princíp. Ako to vidíte vy?
Mne sa zdá, že tie deti boli v lepšom stave, keď boli v meste. Mali lepšie sociálne zručnosti v komunikácii, mali viac sebaobslužných zručností. Museli sa prispôsobovať ostatnému obyvateľstvu v zmiešaných lokalitách, a to ich viacej motivovalo. Odkedy rómske rodiny dali do Hlbokého, zhoršilo sa to. Okrem toho sa vytvorila aj segregovaná základná škola na nábreží, kde žiakom chýba motivácia a súťaživosť typická pre zmiešané školy.
Od dieťaťa, ktoré raz alebo viackrát prepadne, sa logicky nedá očakávať, že bude školu obľubovať a dobrovoľne pokračovať vo vzdelávaní na strednej. Čo je pre dieťa podľa vás lepšie – školská úspešnosť v špeciálnej triede alebo školská neúspešnosť v bežnej triede?
Pokiaľ má dieťa nález, má už aj diferencované učivo. Ak je teda integrované do bežnej triedy žiakov na základnej škole, jeho učivo je iné. Ostatné deti cítia, že sa k nemu pristupuje inak a vedia, že sa ich spolužiak učí niečo iné. Dôležitá je hlavne interakcia. V interakcii ide skôr o to, pripraviť tú intaktnú, zdravú populáciu, ako s integrovaným dieťaťom komunikovať a fungovať s ním.
Je všeobecne známe, že mnohé deti zo segregovaných oblastí nemajú dostatočné jazykové zručnosti pri vstupe do školy.
Toto nie je problém len rómskych žiakov, ale je to aj problém žiakov z maďarsky hovoriacich komunít. Príde do školy a slovenčina je hneď prvý cudzí jazyk. Dobre, ale prejde druhý, tretí ročník a už nastúpi angličtina. Na druhom stupni majú tretí cudzí jazyk, a to je strašne veľa. Tie deti to nezvládajú.
Nakoniec tieto deti po skončení základnej školy vedia používať aj tak len slovenčinu. Tie dva cudzie jazyky sa nenaučia poriadne.
Keď som ja chodila na základnú školu, so mnou si mamka sadla a drvila ma, a ja som tie slovíčka musela sypať. Teraz sa už úlohy viacej presúvajú na školu. Lenže cudzí jazyk je o tom, koľko je to dieťa schopné do seba „nadupať” a memorovať. To sa nenaučí ukazovaním obrázkov, ale opakovaním. Je tam omnoho viac týždennej prípravy nevyhnutnej na zvládnutie jazyka. Cudzí jazyk je o tom, aby sa dieťa z hodiny na hodinu učilo slovíčka naspamäť. Vedieť, a potom si ešte precvičiť, aby sa naučilo syntax a skloňovanie. Ak doma nemá kto s dieťaťom pracovať, učiť sa, je to extrémne ťažké, pretože dieťa z marginalizovanej komunity musí tvoriť a rozmýšľať v slovenčine, ktorá je pre neho cudzí jazyk.
Asi aj táto skutočnosť je jedným z mnohých dôvodov, prečo je v špeciálnych školách na Slovensku tak veľa rómskych žiakov.
Gaussova krivka pravdepodobnosti hovorí, že výskyt mentálneho postihnutia v populácii je do troch-štyroch percent. Na Slovensku je z rómskych komunít v špeciálnych školách vyše dvadsať percent detí. Nie je to normálne, aby jedna populácia mala taký počet mentálne hendikepovaných detí. To je proste chyba.
Školská integrácia. Slovné spojenie, ktoré počúvame temer denne. Čo si pod ním máme predstaviť?
Adaptačné obdobie dieťaťa na školu je rok, celý prípravný ročník. Je to posledný ročník škôlky alebo nultý rok školy. Je to rovnocenné, aj keď škôlka sa neráta do povinnej školskej dochádzky, ale nultý ročník áno. Obsah vzdelávania je tu totožný. V adaptačnom období ide v prvom rade o sociálne návyky, o pravidelnosť, aktivity v triede. Nie je to ešte o vzdelávaní, ale hlavne o schopnosti fungovať v skupine. Integrácia je už o iných sociálnych a vzdelávacích návykoch. Je to o tom, aby sa dieťa vedelo dopĺňať s ostatnými žiakmi a zvládalo obsah výučby. Integrácia je prispôsobenie sa dieťaťa svojej komunite. Aj keď na Slovensku máme asistentov pedagógov a je stále lepšia dostupnosť špeciálnych pedagógov, myslím si, že integrácia stále nie je dostatočná. Ale už je to trošku lepšie a tie pokroky vidno.
Počula som sťažnosti pedagógov, ktorých paralelná výučba asistenta v tej istej triede vyrušuje pri práci s ostatnými žiakmi.
S asistentmi je to tiež také diskutabilné, lebo nevieme, či je to asistent žiaka, alebo asistent učiteľa, alebo či je to rómsky asistent.
Nie je to presne definované? Je viac typov asistentov v školstve?
Náplň každého jedného sa líši. Ale ako sú títo ľudia pripravovaní do praxe? Školy majú nastavené financie na asistenta na siedmu platovú triedu, čo je stredoškolské vzdelanie. Na asistenta s vysokoškolským vzdelaním nemajú peniaze. Je výhodnejšie brať si menej kvalifikovaného asistenta, lebo potom na tom tá škola stráca vlastné zdroje, musí mu doplácať mzdu.
Znamená to, že každý, kto má maturitné vzdelanie, môže robiť asistenta v základnej alebo strednej škole?
Základný predpoklad je maturant. Otázka ale znie, či je stredoškolák schopný odborne robiť s integrovaným dieťaťom. Aké skúsenosti a vedomosti má z pedagogiky? Asistent musí rozumieť učivu, musí si vedieť spracovať pracovný list. Ale vie spracovať pracovný list pre dysgrafika, dysortografika alebo pre dyslektika? Ako bude pracovať s dieťaťom, ktoré je trebárs nedoslýchavé, ako bude pracovať s dieťaťom s telesným postihnutím alebo mentálnym postihnutím? Ako sú pripravovaní? Aká je náplň ich práce? Asistent učiteľa spadá pod didaktický proces a vedie ho učiteľ. Ale vie učiteľ, ktorý nemá špeciálno-pedagogické vzdelanie inštruovať asistenta, stredoškoláka, ako má pracovať s dyslektikom či autistom? To sú otázky, ktoré nevieme riešiť ani v Slovenskej komore učiteľov.
Ako Slovenská komora učiteľov pomáha priamemu pedagogickému procesu?
My nie sme štátna inštitúcia a nikto sa nám nespovedá, nezúčastňujeme sa na všetkých pripomienkovaniach. Ale zachytávame reakcie učiteľov a snažíme sa im pomôcť, zakročiť, sprostredkovať im nejaké legislatívne zámery. Nemáme jedinú inštitúciu, ktorá by flexibilne reagovala na potreby škôl a na potreby učiteľov. Keď sa vyskytne nejaký problém, my nemáme tím, ktorý by ho pomohol riešiť. Napríklad Slovenská školská inšpekcia je len kontrolný orgán, nie metodický orgán. Metodicko-pedagogické centrá už majú funkciu len vzdelávaciu a nechodia na školy. Robia projekty a vzdelávajú v rámci nich.
Ministerstvo školstva?
Metodici z ministerstva sú mimo praxe. Ja si neviem predstaviť, že by niekto z Bratislavy prišiel do takej problémovej školy. Neviem, ako by vedeli pracovať s tými ľuďmi.
Takže sa nemáte s kým radiť?
My sa radíme navzájom, ale učitelia sa nemajú s kým radiť, preto oslovujú nás.
Čo teda robíte, keď prídu otázky?
Vyhľadám metodické pokyny, legislatívu, podľa ktorej treba postupovať. Prídem teda domov, zapnem mail a odpovedám na otázky podľa toho, kto čo chce odo mňa vedieť. Niekedy sa treba s tými ľuďmi aj stretnúť. Už sa nám ozývajú nielen učitelia s problémami, ale mne sa ozývajú aj rodičia s otázkami, ako majú postupovať, keď chcú integráciu pre svoje dieťa. Pýtajú sa, ako to majú riešiť, ako majú s dieťaťom pracovať, ale aj to, či bude môcť integrovaný žiak pokračovať na výberovej strednej škole. Je to veľa otázok a znamená to sadnúť si na tie papiere, vyhľadať metodické postupy, pýtať sa kamarátov z pedagogicko-psychologických poradní, kolegov z komory.
Kto vám túto nadprácu zaplatí?
Toto mi nikto nezaplatí. Je to už pár rokov roboty. Ale kto tým ľuďom pomôže?
Nedajú sa získať zdroje z ministerstva školstva na takéto poradenstvo?
Už sme to viackrát načrtli. Navyše, tí ľudia na ministerstve sa každú chvíľu menia. Tiež požiadavky škôl sú rôzne, sú rôzne typy škôl, rôzni pedagógovia podľa predmetov, každý má iné priority. V školstve sú kvantá problémov, závažných aj čiastkových, ktoré sa komplexne neriešia.
Na jedného človeka a matku zároveň, máte dosť značné pracovné zaťaženie. Učíte v špeciálnej škole a vychovávate v školskom klube, v práci ste od rána do tretej popoludní. Dobrovoľnícky sa angažujete sa v komore, ste blogerka. Máte aspoň spoločenské uznanie?
V dnešnej dobe, keď poviete, že ste učiteľka, schytáte tak možno pár ironických poznámok a na nás špeciálnych pedagógov zo špeciálok som už zachytila, ako škodíme deťom a pár iných nepríjemných vecí. Mne to veľmi zle padne, lebo my tvrdo pracujeme. V školstve ide o život, ide o budúcnosť. My, učitelia, si nemôžeme dovoliť podceňovať akúkoľvek situáciu, lebo ide o deti a máme zodpovednosť. Druhá vec je, že spoločnosť čaká, že budeme zodpovedať pomaly aj za vývoj kurzu či svetový mier. Keby ste vedeli, ako je ťažko pohnúť sa dopredu, keď vám nemá kto ani svoj názor povedať. Nechceme zle, chceme pomôcť a riešiť.
Ďakujem pekne za rozhovor. Ingrid Ďurinová
Foto: Ingrid Ďurinová – Lucia Porubčanská