Konsolidovať verejné financie na úkor zmrazovania platov učiteľov nemajú odvahu ani v štátoch, ktoré sú z pohľadu rozpočtových dier na tom horšie ako naša ekonomika. Dobre si totiž uvedomujú, že nízke mzdové ohodnotenie pedagógov zvyšuje opodstatnenosť sloganu jednej slovenskej finančnej skupiny: „Bohatých robí ľudí to, čo robia po práci.“ Učitelia sú u nás dlhodobo obeťami politikov, ktorí cez prizmu potrebných úsporných opatrení nedokážu siahnuť na rodinné prídavky bohatým, ale dokážu presvedčiť začínajúcich učiteľov, aby sa uspokojili s päťsto eurami hrubého na výplatných páskach.
Najbolestivejšie nízke ohodnotenie učiteľskej práce pociťujú mladí pedagógovia, ktorí si zakladajú rodiny a potrebujú riešiť vlastné bývanie. Splácať hypotéku z učiteľského príjmu znamená trvale výrazné uskromňovanie sa v rodinných výdavkoch, otáčať každé euro dvakrát v ruke a vykladať v obchodných reťazcoch z nákupných košíkov tovary, ktoré radšej pre nízke rodinné rozpočty musia oželieť. Riešením je snaha prilepšiť si v inom doplnkovom zamestnaní, či aspoň brigáde na úkor osobného voľna, alebo lepšej prípravy na vyučovací proces. Preto nie je žiadnou výnimkou, že letné prázdniny, ktoré sú dlhšie ako dovolenka bežných pracujúcich, využívajú na doplnkové zárobky na brigádach, vrátane tých, kde sa pracuje v montérkach, alebo aspoň v pracovných plášťoch.
Pokiaľ by si tvorivý pracovník namiesto pracovnej brigády chcel prilepšiť k svojmu príjmu napísaním knihy, učebnice, alebo skrípt, čaká ho neuveriteľná štátna byrokracia. Vykonávanie autorskej činnosti, pokiaľ nejde o príspevky do periodík, podliehajú plateniu zdravotných odvodov, dani z príjmu a poplatku do Literárneho fondu. Honoráre sú pritom aj tak veľmi nízke a po zaplatení všetkých daní, poplatkov a odvodov ich možno označiť za almužnu. Splnenie si všetkých povinností daňovníka pritom nie je také jednoduché. Potrebná je registrácia na daňovom úrade, v zdravotnej poisťovni a samostatného vykonania ročného zúčtovania dane, ktoré niekaždý učiteľ zvládne bez pomoci daňového poradcu, alebo aspoň kolegov znalých veci. Pracovník, ktorý dosiahol popri zamestnaní aj autorské príjmy totiž nemôže o ročné zúčtovanie dane požiadať svojho zamestnávateľa. Zabudnutie niektorej povinnosti pritom môže byť pre autora pomerne drahé.
Štát „odmeňuje“ nezaregistrovaných autorov pokutami za nesplnenie povinnosti, čím ich vlastne odrádza od toho, aby niečo písomné tvorili. Doplnkový zárobok z autorského príjmu vo výške napríklad sto eur brutto tak v konečnom dôsledku môže predstavovať finančnú stratu. Nehovoriac o administratívnej náročnosti celej agendy a tortúr po úradoch, ktoré na iniciatívneho tvorivého pedagogického pracovníka čakajú. Hovoriť v takýchto podmienkach o budovaní vzdelanostnej spoločnosti na Slovensku je prinajmenšom odvážne.
Vráťme sa však k porovnaniam. Posudzovať platy učiteľov s robotníkmi z montážnych dielní, ktorého sme často na Slovensku svedkami, si nikto v susedných štátoch nedovolí. Tým by hlavne znevážil postavenie tých, od ktorých výsledkov práce závisí, či budeme iba trvale lacnou, a z pohľadu pracovných podmienok a finančného ohodnotenia nenáročnou pracovnou silou, ktorá rezignovala na lepší život v spoločnej Európe.
Ľuboš Pavelka, ekonóm