Profesia, poslanie či služba
Čo je viac? Profesionálne pracovať s očakávaním finančného či nefinančného ohodnotenia, vložiť do práce aj niečo viac ako iba naučené poznatky a dokázať pre prácu aj niečo obetovať (napr. vlastné pohodlie) alebo dokonca pracovať s vedomím, že moja práca je službou pre toho, kto ju potrebuje a komu tým zlepším jeho mikrosvet. Zamyslenie na rozcvičku.
Zámerne zdôrazňujem, že učiť deti je služba. Správnejšie, mala by byť. Ak o tom ešte niekto pochybuje, nech si spomenie na dobrého a zlého učiteľa zo svojho portfólia spomienok na učiteľov. Čo to bolo, že ich zaradil medzi dobrých a zlých? To, čo ho naučili? Stavím sa, že nie. To, ako sa správali, ako sa dokázali stať partnermi svojich žiakov, ako dokázali prekonať vlastný pocit moci, byť kreatívni a inšpiratívni. Ako sa vedeli naladiť na každého svojho žiaka a pomôcť mu zlepšiť jeho perspektívu. Za to si ich aj po rokoch vážime a nikdy by sme ich neoznačili za darebákov, ktorí si zaslúžia odmenu vo výške životného minima.
Komu má učiteľ slúžiť?
V poslednom čase sa bežní občania pýtajú, čo to vlastne tí učitelia chcú. Čo robia pre tento štát? – pýta sa premiér. Čo robia pre naše deti? – pýtajú a rodičia. Robia vôbec niečo?? – pýta sa národ. Ja mám jednu odpoveď: slúžia. Slúžia deťom, rodičom, podnikateľom, premiérom. Ich práca je služba štátu. Bez ich práce nebudú múdre deti rodičov, podnikateľov ani premiérov. Nebudú múdri mladí ľudia, ktorí budú zodpovedne voliť. Nebudú múdri mladí ľudia, ktorí sa stanú rodičmi, podnikateľmi či dokonca premiérmi. Nebude žiaden lepší svet pre ďalšie deti. A prečo vlastne takéto hrozné prognózy? Nuž ani rodičia, podnikatelia či dokonca premiéri nemôžu prísť do obchodu, zobrať si chlieb a nezaplatiť. To je trestné, je to krádež! Za službu treba zaplatiť. A čo učitelia? Nie je krádežou, že už desaťročia dostávajú za svoje služby štátu almužny?
O rámcoch a nadrámcoch
Rámec určuje realitu a realita určuje rámec. Povedzme taký učiteľ. Rámec je daný jeho štúdiom učiteľstva. Tam sa zväčša dozvie, ako je predpísané učiť. To je v poriadku, každý praktik potrebuje najskôr zistiť, čo hovorí teória a pokusne v rámci študijnej praxe overiť, či je teória využiteľná, aktuálna a možno na nej ďalej stavať. Ale študent, v ktorom sa už rodí nový dobrý učiteľ, cíti, že to nestačí. Že to predsa nie je dosť, že okrem vzdelávacieho procesu (učenia vlastných predmetov) by ho malo zaujímať aj to, kto sedí v jeho triede. Žiaci, deti z rôznych rodinných prostredí, s rôznymi schopnosťami, návykmi a zlozvykmi, názormi a postojmi, s rôznymi rodičmi za chrbtom. A cíti, že TOTO bude ťažšie, na to ho žiadna škola nepripraví. A pritom ide o dôležitejší faktor, pretože od toho, ako bude vnímavý, chápavý, rešpektujúci a nápomocný, bude záležať konečný výkon žiaka. Nie, čo žiakovi „natlačí do hlavy“ a koľko toho bude, ale aký spôsob zvolí, aby žiaka učenie bavilo, motivovalo k vlastnému skúmaniu kontextov, a aby jeho výsledky vedel aj použiť. Iba tým ovplyvní ďalšie vzdelávacie cesty svojich žiakov. A to je nadrámec, ktorý stojí veľa času, energie, sebaobetovania. Motiváciou k hľadaniu úspešnej cesty k získaniu nadrámca nie je, pochopiteľne, diplom ani plat. Je ňou túžba slúžiť svojim žiakom, vidieť ich rozžiarené oči a túžbu po poznaní, a oni túto službu odmenia svojou radosťou z učenia sa nových, zaujímavých vecí. No a tu sa končí akákoľvek odmena. Rodičia sa zväčša nezaujímajú o svojho učiteľa, hovoria, je to jeho práca, tak nech si ju robí. Spolupráca učiteľa a rodičov na úrovni vyspelých krajín EU je u nás zatiaľ v plienkach. Komerčná sféra si učiteľa neváži, nazýva ho darmožráčom, závidí mu kolektívnu dovolenku, ktorú si učiteľ nemôže vyčerpať, kedy sa mu zachce. Kdeže odmena. Najradšej by postavila učiteľa k pásu, ale to nemusí, to už za neho urobila koťuha byrokracia, ktorá nad učiteľom visí každý deň ako Damoklov meč. A premiér? Učiteľa nevidí, dokonca ani jeho prácu, zato jeho plat vidí, ale z výšky má zlý výhľad a tak vidí viac, ako je v skutočnosti. Učiteľ, neotravuj, urob niečo pre štát a poslušne čakaj, kým si to štát všimne. Ak vôbec. Nezavadzaj v uliciach a nevykrikuj na námestiach. Sú tu aj dôležitejšie záujmy premiérske. Treba nám futbalový štadión, obchvaty, predsednícke logá. Len tak budeme svetoví.
Prečo potrebuje školstvo peniaze
Prestaňme už konečne akceptovať politické tančeky a začnime rozumne uvažovať. Už aj bulvár vie, že platy slovenských učiteľov sú dlhodobo poddimenzované, najviac zo všetkých štátov EU, najviac zo všetkých vysokoškolských profesií na Slovensku. Tento fakt prináša minimálne pre slovenské pedagogické fakulty, ktoré pripravujú nových učiteľov do profesionálneho života, dve neblahé skutočnosti:
- Nedôstojné prijímanie študentov/budúcich učiteľov: aby sa naplnili očakávané počty študentov, prijíma sa bez prijímacích skúšok, pretože záujem je malý a zväčša nekvalitný. Čo to znamená? Že sa prijme každý, kto prejaví záujem a má aspoň priemerné výsledky zo strednej školy, čo dehonestuje kvalitných študentov, ktorí sa napriek klesajúcemu statusu učiteľa rozhodnú ísť do toho. Je to v poriadku? Zmierime sa s tým, že za peniaze daňových poplatníkov vyštuduje vysokú školu aj trojkár – štvorkár (ktorý by pred 20-timi rokmi skončil učňovku a išiel do výroby) a nedajbože pôjde učiť? Alebo je nám jedno, že približne 70% študentov pedagogických fakúlt ani len neuvažuje, že vzdelanie, ktoré dostane zadarmo, pretaví do služby štátu v podobe učiteľstva?
- Zúfalstvo pri prijímaní učiteľov do škôl: riaditelia by si radi vyberali medzi výbornými a ešte lepšími. Ale kde ich vziať? Na pracovnom portáli Profesia sa každý deň objavujú ponuky na prácu učiteľa/učiteľky základnej školy. Čo im riaditelia ponúknu, aby si mohli medzi nimi vyberať?
Volanie verejnosti po kvalite práce učiteľa je absolútne nemiestne – o kvalite čoho sa diskutuje? Toho, čo vychádza z našich pedagogických fakúlt? A aké podmienky kompetentní nastavili, aby odtiaľ vychádzala iba elita? A nie aj odpad? Naše školstvo bolo pred niekoľkými desiatkami rokov na veľmi dobrej úrovni, ale aj finančné suchoty spôsobili, že ďalšie generácie kvalitných učiteľov sa scvrkli. A preto beriem financovanie školstva osobne, hoci si uvedomujem, že to nie je jediný problém slovenského školstva a že financie v školstve sú, ale sa s nimi plytvá (nevyžiadané a predražené pomôcky a technika) a nie sú prerozdeľované rozumne (podobne ako v zdravotníctve). Mohli by sme diskutovať o zlej štruktúre školstva a celom systéme, ale to je už ďalšia téma. Absolventi iných fakúlt študujú aspoň s vedomím, že ak sa budú snažiť a budú ozaj šikovní, trh práce sa o nich pobije a budú adekvátne odmenení. Študenti pedagogických fakúlt študujú s vedomím (a verte, že s racionálnym vedomím), že aj keď sa budú snažiť a budú šikovní, nikto sa o nich nepobije a už vôbec nič neodmení. Pretože nie je z čoho. Podmieňovať zvyšovanie financií do školstva zvýšením jeho kvality tu a teraz je ako chcieť od umierajúceho hladom, aby sa ešte predsa len zmobilizoval a zabehol maratón. Ale on už nemá kapacity. Vyššia kvalita už, priatelia, nebude. Pretože nemá byť z čoho. Ak dekani pedagogických fakúlt a riaditelia škôl nebudú mať v ruke nástroj výberu kvality študentov/budúcich učiteľov v podobe adekvátnej odmeny, ktorá zvýši status učiteľov na Slovensku, tak na zástupy lepších a kvalitnejších učiteľov prosím hneď teraz zabudnime. Česť výnimkám, ktoré si žiaľ národ aj tak neváži a hádže ich do vreca s tými nehodnými.
Slúžiť niekomu je presne to, čo sme zabudli
Na nedávnom stretnutí školských organizácií, ktoré majú ambície meniť stav školstva na Slovensku, zaznela myšlienka, aby sme sa my učitelia už neodvolávali na skutočnosť, že to všetko robíme pre naše deti. Vraj je to už klišé. A pre koho to teda robíme? Azda sami pre seba? Ak áno, tak to radšej nerobme! Samozrejme, že v prvom rade pre naše deti – to pre ne chceme viac peňazí do školstva, aby sa na pedagogické fakulty začali zase hlásiť iba tí najlepší, a iba tí, ktorí naozaj chcú byť učiteľmi a a budú nimi chcieť byť aj po ukončení štúdia. Nepotrebujeme študentov, ktorí si prichádzajú iba pre diplomy, alebo ktorí idú potom robiť čokoľvek do zahraničia. Potrebujeme, aby učili slovenské deti a robili do vynikajúco. Potrebujeme, aby mali na učiteľstvo talent a aby boli viac ako iba učiteľmi. Aby boli pre deti pozitívnymi vzormi a zdrojmi kreativity a inšpirácie. Veľmi ich potrebujeme. Už teraz, nie v roku 2020. A preto potrebujeme peniaze, ktoré si naša služba deťom vyžaduje. To ale predsa chápu všetci rozumní rodičia, ktorí chcú pre svoje deti lepšiu budúcnosť. Presne tak, ako chcú podnikatelia slúžiť zákazníkom, advokáti klientom, doktori pacientom a politici občanom. Aký rozumný štát.
Silvia Dončevová
Odborná asistentka na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského