Najbolestivejšie nízke ohodnotenie učiteľskej práce pociťujú mladí pedagógovia, ktorí si zakladajú rodiny a potrebujú riešiť vlastné bývanie. Splácať hypotéku z učiteľského príjmu znamená trvale výrazné uskromňovanie sa v rodinných výdavkoch, otáčať každé euro dva krát v ruke a vykladať v obchodných reťazcoch z nákupných košíkov tovary, ktoré radšej pre nízke rodinné rozpočty musia oželieť. Riešením je snaha prilepšiť si v inom doplnkovom zamestnaní, či aspoň brigáde na úkor osobného voľna, alebo lepšej prípravy na vyučovací proces. Preto nie je žiadnou výnimkou, že letné prázdniny, ktoré sú dlhšie ako dovolenka bežných pracujúcich, využívajú na doplnkové zárobky na brigádach, vrátane tých, kde sa pracuje v montérkach, alebo aspoň v pracovných plášťoch.
Pokiaľ by si tvorivý pracovník namiesto pracovnej brigády chcel prilepšiť k svojmu príjmu napísaním knihy, učebnice, alebo skrípt, čaká ho neuveriteľná štátna byrokracia. Vykonávanie autorskej činnosti, pokiaľ nejde o príspevky do periodík, podliehajú plateniu zdravotných odvodov, dani z príjmu a poplatku do Literárneho fondu. Honoráre sú pritom aj tak veľmi nízke a po zaplatení všetkých daní, poplatkov a odvodov ich možno označiť za almužnu. Splnenie si všetkých povinností daňovníka pritom nie je také jednoduché. Potrebná je registrácia na daňovom úrade, v zdravotnej poisťovni a samostatného vykonania ročného zúčtovania dane, ktoré nie každý učiteľ zvládne bez pomoci daňového poradcu, alebo aspoň kolegov znalých veci. Pracovník, ktorí dosiahol popri zamestnaní aj autorské príjmy totiž nemôže o ročné zúčtovanie dane požiadať svojho zamestnávateľa. Zabudnutie niektorej povinností pritom môže byť pre autora pomerne drahé. Štát „odmeňuje” nezaregistrovaných autorov pokutami za nesplnenie povinnosti, čím ich vlastne odrádza od toho, aby niečo písomného tvorili. Doplnkový zárobok z autorského príjmu vo výške napríklad sto eur brutto tak v konečnom dôsledku môže predstavovať finančnú stratu. Nehovoriac o administratívnej náročnosti celej agendy a tortúr po úradoch, ktoré na iniciatívneho tvorivého pedagogického pracovníka čakajú. Hovoriť v takýchto podmienkach o budovaní vzdelanostnej spoločnosti na Slovensku je prinajmenšom odvážne.
Od roku 2013 vstúpila do platnosti novelizovaný Zákon o zdravotnom poistení. Ním sa uzákonila povinnosť platiť zdravotné odvody zo všetkých zdaňovaných príjmov, okrem príjmov z prenájmu a práce študentov na dohody so zárobkami do 155 eur mesačne pre mladých ľudí do veku 26 rokov.
Anomália spočíva v povinnosti platiť zdravotné odvody aj z nepracovných príjmov. Pri nich má logiku len platenie zdravotných odvodov z dividend a podielov na zisku spoločníkov s.r.o.. Mnohí manažéri si totiž predtým nechali vyplácať oficiálne iba minimálnu mzdu a zvyšok príjmu im plynul bez povinnosti platiť sociálne alebo zdravotné odvody vo forme kapitálového príjmu zo zisku spoločnosti. Požadovať platenie zdravotného poistenia z takýchto príjmov nie je v EÚ nič neobvyklého. Absurdné je však napríklad platenie zdravotných odvodov z tzv. ostatných príjmov, ktorými sú o.i. aj nepeňažné výhry (auto, televízor, motocykel, alebo drahá dovolenka) Tie podliehajú nielen dani z príjmu vo výške 19 %, ale aj zdravotným odvodom. Pokiaľ z pracovných príjmov platí zamestnanec zdravotné odvody 4 % a jeho zamestnávateľ ešte 10 % k tomu, pri ostatných príjmoch je celá odvodová záťaž vo výške 14 % na pleciach nešťastného výhercu. Ak vy však výhercom bola vysokopríjmová osoba, tá z výhry zdravotné odvody platiť nebude! Dôvodom je systém nastavenia týchto odvodov, t.j. ich maximálnych vymeriavacích základov. Tie sú vo výške 3930 eur brutto príjmu. Manažér s platom 4000 eur mesačne preto žiadne zdravotné odvody z výhry platiť nebude, upratovačka na škole, či učiteľ už však áno! Od manažéra štát požaduje zaplatenie dane v milionárskom pásme ( 25% daň) a nulové zdravotné odvody. Upratovačka zaplatí daň 19 % a 14 % zdravotné odvody. Hoci sú zaplatené zdravotné odvody odpočítateľnou položkou z daňového základu, táto výhoda jej príliš nepomôže. Musela by totiž podstúpiť tortúru štátnej byrokracie v podobe opravného daňového priznania, alebo samostatného podania daňového priznania v nasledujúcom kalendárnom roku, kde by si zohľadnila „zdravotné odvody z televízora” zaplatené v predchádzajúcom kalendárnom roku…. To však bežní ľudia obvykle nedokážu zvládnuť vlastnými silami a na pomoc si musia pozvať za odplatu daňových poradcov…
Ak by si učiteľ, či upratovačka, alebo majster odborného výcviku chcel privyrobiť a predať poľnohospodárske prebytky, čaká ho rovnaké daňovo – odvodové zaťaženie vo výške 33 % ako pri výhre televízora. To čo sa deje v oblasti daňovo-odvodového systému na Slovensku nemá v rámci EÚ obdobu. Štátom s vysokými deficitmi by bolo vhodné naordinovať zvýšenie daní, ale nie zavedenia zdravotných odvodov z každého príjmu. Zdravotné odvody postihnú aj ľudí , ktorí sa sťahujú za prácou a predajú vlastnú nehnuteľnosť (obvykle financovanú cez hypotéku) skôr ako 5 rokov od jej nadobudnutia. Rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou podlieha nielen dani z príjmu 19 % a zdravotnému poisteniu 14 %. Veľa ľudí sa možno v budúcnosti bude musieť zadlžiť len preto, aby malo na zaplatenie dane z príjmu alebo odvodov. Nikto neberie do úvahy, že „zisk” je použitý na obstaranie inej nehnuteľnosti, kde rodina získala pracovnú príležitosť. Výnimkou nie sú prípady, kedy dane a zdravotné odvody štát vyrubí aj dôchodcom, ktorí dostali vyplatený podiel z urbariátu vo výške vyššej ako polovica nezdaniteľného minima (cca nad 1870 eur ročne) alebo napríklad úroky vyplatené z hypotekárnych záložných listov vydaných bankami u nás alebo v zahraničí.
Slovensko sa postupne stáva zlým miestom pre život. Daňovo-odvodové zaťaženie bežných ľudí prekračuje medze únosnosti. Zdravotné odvody z nepracovných príjmov sú nespravodlivé, lebo sa týkajú len bežných ľudí, pričom najvyššie príjmové skupiny ich platiť nemusia. Argumentom je názor, že beztak zo svojich príjmov zaplatili do verejného zdravotníctva viac ako bežní občania, ktorí mnoho krát musia vo svojich peňaženkách obracať každé euro aspoň dva krát, kým si rozmyslia na čo ho vynaložia. Oveľa spravodlivejšie by bolo zvýšenie sadzby dane z príjmu pre všetkých a súčasné zvýšenie nezdaniteľného minima na daňovníka. Riešením by bolo aj zrušenie maximálnych vymeriavacích základov pre platenie zdravotných odvodov, tak ako je tomu v ČR.
Aspoň mierne zlepšenie v danej oblasti by mohlo priniesť zavedenie odpočítateľnej nezdaniteľnej a „nezodvodniteľnej” položky vo výške 500 eur ročne z nepracovných príjmov, ktoré by mal súčasnej vláde predložiť Odborový zväz pracovníkov v školstve. Toto oslobodenie sa zatiaľ týka iba príjmov z prenájmu a tzv. ostatných príjmov ( § 6, ods. 3 a § 8 Zákona o dani z príjmu) Ak by táto výnimka bola rozšírená aj na autorské príjmy, využilo by ju množstvo pracovníkov v školstve, ktorí tvoria publikačné diela akéhokoľvek druhu (knihy, skriptá, učebnice a pod.) Mnohým tvorivým pracovníkom by padol kameň zo srdca aj preto, že by sa vyhli neuveriteľnej byrokracii v podobe povinnej dvojitej registrácie na daňovom úrade a zdravotnej poisťovni a povinnosti vlastnými silami zvládať vyplnenie daňových priznaní. Nehovoriac o úspore peňazí v podobe oslobodenia od platenia dane z príjmu a zdravotných odvodov z honorárov do 500 eur brutto ročne. Pomocnú ruku by v danej oblasti mohla poskytnúť aj Slovenská komora učiteľov.
Možnosť spravodlivejšieho nastavenia daňovo-odvodového systému na Slovensku je v rukách politikov. Dúfajme, že tento článok ich prinúti na pozitívnu zmenu k lepšiemu tak, aby sme chorobu slovenských zdravotných odvodov mohli spoločnými silami čo najskôr vyliečiť.
Doc. Ing. Ľuboš Pavelka, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave