Zamyslime sa nad tým, prečo to s učiteľmi (na rozdiel od sestričiek a lekárov) tak dopadlo a hneď ma aj napadlo, že je to vlastne celý komplex javov, ktoré sa navzájom ovplyvňovali. A ako dospelí ľudia, ktorí dokážu triezvo a bez zbytočných emócii zvážiť všetky pre aj proti, máme v podstate dve možnosti.
1. Začneme sa medzi sebou obviňovať, kto má aký podiel viny. Bude sa utápať v sebaľútosti, fňukať nad svojim stavom, nekoordinovane podnikať rôzne druhy aktivít, ktoré si nikto nevšimne, zakladať nekonečné diskusie, ktoré nič nevyriešia. Pre všetkých, ktorí by sa chceli pustiť touto cestou, tu mám úryvok z nedávnej búrlivej diskusie u našich západných susedov, kde sa hľadali dôvody, prečo Česi nemajú pedagogickú komoru: “Je s podivem, že už dávno není nějaký ten pedagogický špajz ustanoven. Asociací všelijakých plno, ale komora nikde. Ono totiž, sejdou-li se školní zaměstnanci, poperou se pedagogové s nepedagogy. Když se sejdou učitelé, vjedou si vzájemně do vlasů předškolní, základní, střední a vychovatelé k tomu…” Nepripomína vám to niečo?
2. Vyčistíme si stôl, myslím rokovací stôl pre všetky školské združenia, asociácie a iné organizácie, pričom zabudnime na minulé nedorozumenia. Nebudeme len formulovať písomné vyhlásenia, ktoré sa k verejnosti sotva dostanú. Stretnutie musí byť zorganizované v štýle veľkého kongresu, kde treba získať sponzorov, média a jasne dať všetkým najavo, že nielen učitelia, ale aj všetci, čo pracujú v školstve, všetci ktorí sa svojim dielom podieľajú na výchove a vzdelávaní budúcich generácií tu stoja jednotne vo svojich spoločných požiadavkách. Bol by zvolený výbor, ktorý by ich predložil vláde, ale čo je dôležité – nesmela by byť opomenutá žiadna organizácia, ktorej zástupcovia pôsobili napr. v expertných skupinách pri Ministerstve školstva alebo má záujem a aktívnych členov, aby pomohla spoločnej veci.
Vrátim sa ešte k minulým udalostiam. Ministerstvo vo svojom vyhlásení ocenilo korektnosť rokovaní, kedy ono samo neustúpilo ani o centimeter. “Sme toho názoru, že štrajky a emócie na námestiach nepomáhajú hľadať riešenia, naopak, krajiny sú úspešné vtedy, ak sa pri rokovaniach predkladajú racionálne argumenty” – písalo sa v ich vyhlásení z 3.11. 2011. Či sa nám to už páči alebo nie, vyplýva z toho ponaučenie. Občas treba buchnúť rukou po stole a napríklad i odísť z rokovania ako nám to ukázali lekári, ak chceme niečo dosiahnuť. Dá sa to teda prirovnať k pokru, kde nesmieme prejaviť verejne strach a ani sa zmieriť s tým, že sú karty rozdané tak ako sú. Stále verím, že spoločne máme historickú šancu vytvoriť silu, ktorá dokáže pohnúť veci vpred.
My učitelia len potrebujeme platformu pre presadzovanie svojich požiadavok pri rokovaniach medzi školskými združeniami a exekutívou. Myslím si, že práve Komora by ňou mohla byť, keďže jej poslaním je najmä zdvíhanie nášho vlastného sebavedomia a práve preto jej podporou podporujete i našu spoločnú snahu zjednotiť sa v spolupráci.
Mgr. Miroslav Sopko
viceprezident pre manažment a komunikáciu
Slovenská komora učiteľov