Okamžite ma zaujala obrovská dvojstránka “Hlúpe deti či hlúpe školy?”, kde sa pani riaditeľka NÚCEMu venovala horúcej téme Monitor 9. So záujmom som si prečítala, pohundrala, ale v tomto nechám závery na širokú učiteľskú obec z praxe, ktorá dobre vie, o čom je reč.
So mnou ale ďaleko viac otriasol malinký článok v spodnom rohu stránky Nekrológy. Popri troch “významých” svetových osobnostiach cez celú stránku – sa tu pár vetami spomína človek, ktorého som osobne poznala. Učiteľ, ktorého som aj po mnohých rokoch rada pozdravila na ulici, človek, na ktorého si aj dnes s láskou spomeniem. A čo ma vlastne učil? V podstate v tom naozajstnom školskom zmysle skoro nič – bol “len” vedúci keramického krúžku, ktorý som ako žiačka ZŠ po vyučovaní veľmi rada navštevovala.
Vládla tam úžasná atmosféra tvorivosti, odovzdávania praktických vedomostí s prácou s hlinou, zasväcovanie do tajomstiev glazovania – a pútavé rozprávanie o archeologických vykopávkach. Priznám sa, že istú dobu som dosť vážne uvažovala o budúcej kariére profesionálnej archeologičky, a až teraz si naplno uvedomujem, komu za to vlastne vďačím. Keď som krúžok na prianie mojich rodičov musela prestať navštevovať, musela som sa s pánom učiteľom nútene rozlúčiť. Odvtedy až do dnes, som ho ešte niekoľko krát stretla na ulici v Bratislave a neskôr aj v rôznych kútoch nášho malého Slovenska. Vždy sme sa zastavili, pozdravili, porozprávali. Ja som bola tam, kde ma osud zavial, on vždy pracovne, v mene svojho životného poslania archeológie a záchrany pamiatok na Slovensku. V tom nekrológu v novinách som preto okamžite aj po desiatkach rokov spoznala známu tvár, ktorá napriek tomu, že v úvode mala hrubo zvýraznený text: významný slovenský archeológ, vedúci Katedry archeológie UK v Bratislave, pre mňa naveky zostane “len” – môj vedúci keramického krúžku – pán učiteľ Jozef Hoššo.
…a prečo som sa rozhodla o tomto napísať? Pretože v dnešnej dobe, keď postavenie učiteľa je skôr spoločenským výsmechom ako postavením, je povzbudením a hybnou silou vpred, spomenúť si na osobnosti, ktoré nás na túto dráhu nasmerovali a posunuli. Na človeka s veľkým Č, na ktorého spomienka zostáva aj po desiatkach rokov stále živá a osobná. Natíska sa otázka – zostane v žiakoch aj po mne aspoň maličká stopa, ktorá pretrvá, aj keď budú mať vlastné životy ďaleko odo mňa?
Nie je rozhodujúce, aký “profilový” predmet ich učiteľ učil, ale ako k nemu pristupoval. Sú pedagógovia, ktorí v nás ostanú zapísaní naveky, a tí ostatní, na ktorých v okamihu po skončení vyučovania zabudneme. Veľmi by som chcela patriť do skupiny tých prvých a verím, že tak je to aj s každým z nás tu, na tejto stránke.
Katarína Tošalová