Pomohla som si malou výskumnou sondou. Ku Dňu učiteľov som oslovila v rámci seminára Výchova k manželstvu a rodičovstvu – sexualita v slobode a zodpovednosti učiteľky a učiteľov v Modre a v Prešove a tiež metodických pracovníkov na dvoch metodických pracoviskách. Ich počet k počtu učiteľov je 1/5. Je to ukážka určitej sebareflexie učiteľov/učiteliek. Výsledky sondy nie sú určené na zovšeobecnenie. Iba na ilustráciu problému. Majú pomôcť klásť novým spôsobom nové otázky, ako riešiť „krízu“ učiteľského stavu.
1/ Nové veci v oblasti učiteľského povolania
Teraz sa v politických debatách veľmi nosia heslá ako „vedomostná“ či “ informačná spoločnosť“. Diskutujúci chcú tým povedať, že informácie hýbu svetom, kto ich vlastní, má v rukách nemalú moc nad tými, ktorým sú tie informácie nedostupné. Je to úloha pre súčasnosť a blízku budúcnosť, teda pre naše deti. Ako im to uľahčiť, aby obstáli v plnení tejto úlohy? A máme k dispozícii kritériá pre plnenie tohto cieľa a poznáme cestu, ktorou nám je treba k nemu ísť? Odkiaľ tieto informácie získame a ako? Stačí sledovať internet, tú superencyklopédiu? Dokážeme selektovať informácie, čo nám internet ponúka?
Znamená tento trend nutnosť osvojiť si čím viac relevantných vedomostí a informácií, alebo stačí, keď deti a mládež vedieme k osvojeniu si poznávacích a sociálnych spôsobilostí ako prípravu na ďalšie samostatné vzdelávanie?
Spoločným menovateľom týchto početných otázok sú slová: vzdelanie, škola, učiteľ.
Definujme si ich v súlade s dokumentom Konzervatívneho inštitútu (ďalej KI): „Stratégia očakávaných zmien na slovenských základných a stredných školách.“ (In: www.konzervativizmus.sk)
„Vzdelanie považujeme za hodnotu, ktorá má byť vysoko cenená a pestovaná, za základný predpoklad úspešného života jednotlivca, za pevný fundament prosperity spoločnosti a za nenahraditeľné ohnivko v reťazi kultúrnej pamäti.“
„Školu považujeme za výnimočné miesto, kde sa naprieč generáciami uskutočňuje proces vzdelávania, prenos tradícií a kultúrneho bohatstva, kde sa nadobúda hrdosť na svoju krajinu, kde sa formuje vedomie spolupatričnosti s ostatnými, blízkymi i cudzími, kde sa učí úcte k minulosti, porozumenie prítomnosti a odvaha prijať výzvy budúcnosti.“
Definícia učiteľa, ktorý ako superman a superžena by mali byť spiritus movens týchto úžasných výkonov školy v procese vzdelávania, má však v materiáli paradoxne skôr negatívnu podobu: ako prekážka tohto pohybu vpred. „Každá snaha o skvalitnenie vzdelávacieho systému stojí na kľúčových hráčoch – na kvalitných učiteľoch. V súčasnosti je čoraz viac badateľná kríza učiteľského povolania“ , hovorí sa v spomenutom materiáli KI. V čom sa prejavuje tá kríza, úpadok učiteľského povolania podľa KI? Materiál vymenúva šesť prejavov úpadku učiteľského povolania:
1/Učitelia sú nedostatočne finančne ohodnotení,
2/ zhoršujú sa ich pracovné podmienky,
3/ nemajú dostatok priestoru na rozvoj svojho pedagogického majstrovstva,
4/ nezvládajú dostatočne pružne reagovať na dynamické zmeny vo výkone povolania,
5/ zvyšuje sa ich priemerný vek,
6/ stupňuje sa odliv mladých perspektívnych učiteľov do iných profesií.
Netreba zdôrazňovať, že toto sú súčasne aj príčiny nezáujmu o štúdium pedagogiky a odborných smerov pre učiteľské povolanie. Demotivačných vplyvov na voľbu učiteľského povolania pribúda. Od finančného a spoločenského nedocenenia po deštrukčný vplyv štýlu života spoločnosti, ktorý ponúka plytké modely úspešnosti a kvality života. Aj rastúca náročnosť ovládania detí pri početnom výskyte porúch správania a porúch učenia brzdí nadšenie aj odvážnejších.
Kto má právo odsúdiť učiteľa/učiteľku, ak práve prežíva bolestné „vyhorenie“ nadšenia pre svoje povolanie, ak sa ho nespýta „prečo?“ a nepomôže pri riešení tých mnohých „pretože…“
2/ Kedy a prečo začal úpadok učiteľského povolania v očiach verejnosti a jeho dôsledky ?
Začalo to za socializmu. Štát a štátostrana urobili z učiteľov nedôstojných prisluhovateľov totalitného režimu: od organizovania kolektivizácie, po vymáhanie povinných dodávok poľnohospodárskych produktov, organizovanie osláv, brigád, agitácií… To všetko bola úloha učiteľov. Kedy stíhali učiť? A vzdelávať sa? A žiť vo svojej rodine a pre svoje deti v škole?
Hoci boli obeťami, lámaní vo svojich zásadách a preťažovaní ad absurdum, vo verejnosti zostal obraz takýchto neobľúbených učiteľov. Kto dokázal toto všetko stihnúť a nezatrpknúť, ten/ta si získali srdcia detí a úctu ich rodičov. A nebolo ich našťastie málo!
Po odchode „strašidla komunizmu“, totality, prichádza ďalšie „strašidlo“ pre učiteľov: internet, všestranná encyklopédia, pokušenie pre školákov a výzva pre učiteľov. Žiadny pedagóg nie je vstave sledovať tak obrovskú ponuku nových informácií, ale celá trieda zvedavých žiakov môže mať vďaka internetu obrovskú paletu poznatkov na tromfovanie učiteľa. Ako prijme túto raz zlomyseľnú, inokedy dobromyselnú výzvu svojich žiakov/študentov? Ako udrží svoju odbornú autoritu? A vôbec, je potrebný učiteľ v škole, keď je tu taký mocný vzdelávací „agregát“?
Umberto Eco (SME, 28.4.2007) k tomu hovorí: “ Masmédiá prinášajú obrovské množstvá informácií…, ale škola by mala vedieť diskutovať o spôsobe, akým sa vysielajú, a zhodnotiť tón a silu argumentov… Internet povie takmer všetko, ale nepovie, ako takéto informácie hľadať, filtrovať, selektovať, prijať či odmietnuť. Práve učiteľ je povolaný na to, aby nielen informoval, ale aj formoval, aby vytváral z triedy prostredie dialógu, konfrontácie názorov, hľadania správnych riešení a názorov.“
Ďalším „údelom“ učiteľa sú ambiciózni a málo kritickí rodičia, ktorí v spoločenskej atmosfére naháňania lacných úspechov trpia úzkostlivými obavami o budúcnosť svojich ratolestí a najradšej by im cestu k budúcnosti vydláždili až za obzor svojho života. A čo tu môže učiteľ rodičom ponúknuť, keď ho systém centralizovaného vzdelávania obmedzuje?
Ako pribúda nevychovaných detí pracovne zaneprázdnených rodičov, učiteľ/učiteľka má novú úlohu: chrániť deti ohrozované šikanovaním nevychovanými (špatne vychovanými) spolužiakmi. K odbornému vzdelaniu potrebuje aj psychologické vedomosti a právne metódy, ako pritiahnuť rodičov k riešeniu veľmi náročných ľudských situácií ich detí a nimi ohrozovaných spolužiakov. Aj to najnovšie parí k praxi učiteľa/učiteľky.
Rodičia, médiá, deti a mládež v škole by chceli mať učiteľa podľa svojej miery a predstavy: V každom prípade chcú mať učiteľov, ženy aj mužov, ktorí majú radi deti i svoje povolanie, svoj odbor, mali by byť zorientovaní nielen vo svojom odbore, mali by vynikať osobnou morálkou, príťažlivým správaním, trpezlivosťou a empatiou uprostred zhonu školy v ponúkaní haldy vedomostí rôznej miery užitočnosti. Čím viac sa vyslovujú priania mať vynikajúcich učiteľov, tým viac sa ozýva otázka: kde takých učiteľov vziať? Nie sú! Niet sa čo diviť, že mnohí mladí učitelia/učiteľky to vzdajú a odchádzajú do iných, menej stresových a viac platených povolaní. Ostanú len tí slabší alebo len odvážnejší nadšenci učiteľského povolania?
3/ Malá sebareflexia učiteľov
Ako som spomenula, na dvoch seminároch priebežného vzdelávania učiteľov/učiteliek Výchova k manželstvu a rodičovstvu – sexualita v slobode a zodpovednosti dostali prítomní dotazník s 5 otázkami a 18 podotázkami. Jeho obsah sa týkal:
a/ Dôležitosti výchovného pôsobenia pedagógov v školách, popri odovzdávaní vedomostí – na pozadí a so zohľadnením výchovného vplyvu rodiny a médií masovej komunikácie (3 otázky s 11 podotázkami).
b/ Postavenia učiteľov v našej spoločnosti a riešenia ich nedoceneného postavenia prostredníctvom vlastnej odborovej organizácie, ktorá rieši najmä mzdové nároky učiteľov, alebo prostredníctvom zriadenia stavovskej komory, ktorá by mala riešiť problémy pedagógov rozvojovo a komplexnejšie (2 otázky so 7 podotázkami).
Výsledky spracovania odpovedí:
K otázke: Vo Vašej pedagogickej práci akú časť disponibilného času venujete odovzdávaniu vedomostí a akú výchovnému, formatívnemu pôsobeniu? Tu sa prejavil obrovský rozptyl v hodnotení tak u učiteľov, ako aj u metodických pracovníkov: od 80:20 po 10:90. Už tento rozptyl je hodnotením…
Predstavu, že by informačné a vzdelávacie pôsobenie internetu a médií masovej komunikácie mohli znížiť potrebu školského vzdelávania popreli všetci metodickí pracovníci, ale iba menej ako polovica učiteľov.
Predstavu, že výchovné pôsobenie školy dostatočne nahradí výchova v rodine akceptovala iba 1/4 všetkých respondentov. Väčšina si je vedomá určitej jedinečnosti školskej socializácie a formácie detí a mládeže. Názor, že výchovu v škole môžu suplovať masmédiá akceptovala iba 1/3 učiteľských respondentov a iba jeden metodický pracovník.
Najväčšia jednota všetkých respondentov sa prejavila v odpovediach na otázku, či je úloha učiteľov v našej spoločnosti podcenená? Okrem 5 hlasov všetci, aj učitelia, aj metodickí pracovníci unisono s týmto znením otázky súhlasili.
S riešením situácie učiteľov cez odborovú organizáciu s dôrazom na mzdové otázky väčšina respondentov nesúhlasila. Cítia, že problémy učiteľov sú oveľa hlbšie a komplexnejšie. Možno by na to bola vhodná a potrebná stavovská komora, zameraná aj na podporu odborného rastu a ľudského a osobnostného rozvoja učiteľov? Alebo to zabezpečí nejaká permanentná školská reforma?
Tieto otázky považujem za potrebné predložiť na širšiu spoločenskú diskusiu.
4/ Čo dokážeme ponúknuť učiteľom
Za vymenovanými prejavmi úpadku učiteľského povolania nasleduje v citovanom materiáli KI návrh potrebných krokov na zlepšenie situácie. Spomína sa až 8 potrebných krokov na dosiahnutie novej profesijnej kvality učiteľov a tým aj nového spoločenského statusu učiteľského povolania:
1/ Umožniť učiteľom pracovať samostatne a tvorivo,
2/ skvalitniť prípravu budúcich učiteľov,
3/ vytvoriť otvorený systém ďalšieho vzdelávania učiteľov v praxi, založený na princípoch decentralizácie, konkurencie a slobodnej voľby,
4/ presunúť finančné prostriedky na zabezpečenie ďalšieho vzdelávania učiteľov priamo na školy, vrátane prostriedkov na zabezpečenie študijných materiálov a literatúry,
5/ intenzívne vytvárať širokú ponuku nových vzdelávacích programov pre učiteľov, zameraných na zvládnutie reformných zmien,
6/ skvalitniť metodickú pomoc,
7/ pripraviť orientačné profesijné štandardy a kompetenčné profily učiteľov pre potreby nezávislého expertného hodnotenia kvality vzdelávania,
8/ na každej škole vytvoriť systém rozvoja kvality pre potreby interného hodnotenia.
Poznáme teda prejavy krízy, aj to, ako ich treba riešiť. Nič ľahšieho, zdá sa. Avšak problém nízkeho statusu učiteľov sa tým ešte zďaleka nevyrieši, kým verejnosť bude mať stále výhrady a predsudky voči učiteľom. To preto, lebo príčiny súčasného nízkeho statusu učiteľa sú oveľa hlbšie, azda aj v samotnom systéme školstva? O tom nech hovoria odborníci!
Ing. Terézia Lenczová, CSc.
Slovenská spoločnosť pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo, manažérka viacročného projektu priebežného vzdelávania učiteľov Výchova k manželstvu a rodičovstvu – sexualita v slobode a zodpovednosti