Najprv by som chcel uviesť, že pôvodne bola do diskusie pozvaná naša p. prezidentka PhDr. M. Barancová, ktorá STV odporučila mňa. Priznám rovno, že to bola moja prvá verejná diskusia v televízii, čo ste i sami zistili cez vyjadrenia o submisívnom správaní a slabej argumentácii. Áno ako chlap musím priznať, že nie vždy som musel pôsobiť presvedčivo a nebudem sa strápňovať výhovorkami sa na cestu cez celé Slovensko (pohľad na krásy našej krajiny iba potešili moje srdce geografa) a v podstate pri takýchto diskusiách platí staré osvedčené pravidlo – „Menej je niekedy viac“, čiže treba mať pripravené a nacvičené krátke, výstižné repliky, ktoré je potrebné cez obrazovku podať divákom a potom ísť do hĺbky, keďže okruhov bolo trošku veľa a ani sme sa k všetkým nedostali.
Učebnice
Poďme ale teraz k obsahu. Na začiatku som sa mal vyjadriť k učebniciam, ktoré (možno vás všetkým teraz prekvapím) ja osobne za až taký problém nepovažujem, keďže ako väčšina slovenských reformných učiteľov si dokážem pre svojich žiakov potrebné pomôcky vyrobiť. Ale chápem to ako veľký problém pre väčšinu žiakov a ich rodičov, ktorí postupne strácajú drahocenný návyk práce s textom. Je však možné, že nedostatok učebníc je len dôsledkom celkového trendu o postupnom ústupe tlačených kníh, keďže nová generácia vníma informácie z viacerých zdrojov cez internet a eknihy, ale takéto závery sú na samostatnú diskusiu. Každopádne padol prísľub konečného otvorenia trhu z učebnicami, ktorý je nevyhnutný, ak má byť splnený základný cieľ reformy – dať školám voľnosť pri projektovaní svojho obsahu vzdelávania (toto jediná centrálna učebnica nikdy nemôže zaručiť).
Reforma?
Pri téme učebníc som sa stal svedkov neuveriteľnej situácie, kedy p. ex-minister školstva Mikolaj s nadšením prezentoval ciele reformy a čo všetko sa urobilo, čo bolo v príkrom rozpore s mojou skúsenosťou i teoretickými predpokladmi od p. Zimenovej. Musím ale opäť zdôrazniť, ak bol jedným z kľúčových bodov toho všetkého podnietiť v učiteľoch tvorivosť (i keď neviem, či sme to takto naformulované našli v niektorom ministerskom dokumente, ak sa mýlim, opravte ma), tak to sa podarilo viď práce mojich kolegov na Virtuálnej knižnici alebo aj inde.
Angličtina
Iba krátko. Som veľmi zvedavý na prepracovaný materiál Koncepcie vzdelávania cudzích jazykov, na ktorý poukázala p. Zimenová. Či sa v ňom spomenie, že je potrebné pre kvalitné zabezpečenie vzdelania myslieť prideľovaní finačných prostriedkov na delenie skupín. Alebo sa školy majú opäť k tomu stavať v rámci svojich finančných možností? Priority si predsa zaslúžia navýšenie!
Čarovné slovíčko „môže“
Kto ma pozorne sledoval čo hovorím (a nielen aké používam neverbálne prostriedky – v tom kresle som mal sedieť tak ako povedal kameraman), prípradne si môže to overiť i na internete vo videoarchíve STV, tak vie, že som dva krát spomenul zvláštnu črtu školskej legislatívy. Slovíčko „môže“. My v zborovniach, keď sme oboznamovaní s novinkami medzi vyhláškami a zákonmi a počujeme toto slovo, tak sa zmôžeme len na úsmev. Môže tam, kde nie je vôľa vedenia školy, kde nie su zdravé pracovné vzťahy, kde vládne diktatúra miesto demokracie, kde pri výberových konaniach je vždy len jeden kandidát – všade tam a ešte v x ďalších prípadoch platí, že NEMUSÍ, NIE JE POVINNÝ/Á a teda to ani NEBUDE. Napr. ako je to s pridaním príplatku učiteľom, ktorí učia v triede základnej školy s najmenej 30 % žiakmi so zdravotným znevýhodnením a zo sociálne znevýhodneného prostredia z celkového maximálneho počtu žiakov v triede, ak v triede nepôsobí asistent učiteľa. Ak nato školy nebudú mať, tak ten príplatok ani nikdy neuvidia. Je to podobné ako s kreditmi, kde riaditeľom sa dáva do ruky zbraň a ko ešte efektívnejšie ovládať svojich podriadených. „Neposlúchaš? Nie si so mnou? Tak zabudni nato, že ti nejaké kredity uznám – veď niečo si už do odôvodnenia vymyslím. Veď sa len skús sťažovať …“ Nechcem všetkých riaditeľov škôl dávať do jedného vreca, ale ak sú zodpovednými manažérmi, tak predsa nedajú súhlas na také vzdelávanie, ktoré by bolo proti záujmom školy.
Platy
Potešil ma i zároveň zarmútil úsmev zúčastnených nad výrokom, ktorého autorom je O. Wilde. „Mladým ľuďom sa zdá, že peniaze sú to najdôležitejšie v živote. Keď zostarnú, vedia to už naisto.“ Ich úsmev naznačoval postoj verejnosti k našim požiadavkam v petícii, ktorá väčšinou v diskusách uvádza: kde sme boli, keď sa tu peniaze rozkrádali; či nevieme, že je kríza; všetci majú nižšie platy, tak prečo by sa malo pridať práve učiteľom… Ale môže nastať nejaká zmena v spoločnosti, trendoch vývoja novej generácie, budovaniu vzdelanostnej ekonomiky bez dobre zaplatených učiteľoch? Sýty hladnému neuverí a profesionálni politici asi musia počúvať aj profesionálnych učiteľov, ak svoj mandát neberú len ako prostriedok k vylepšeniu osobného profitu, ale ako službu verejnosti. Takú istú službu, za akúsa považuje i vzdelanie, ktoré nemôže nikdy úplne spĺňať podmienky trhového tovaru, ak sa samozrejme štát nechce úplne vykrútiť so zodpovednosti za túto časť verejných financií. A pre nás učiteľov platí ďalší výrok od toho istého autora, ktorý nám pomôže si uvedomiť našu situáciu: „Čo nám v živote najviac chýba, je niekto, kto by za nás urobil to, čo nemôžeme urobiť sami.“ Musíme si nájsť vyjednávačov, ktorí budú naše požiadavky predkladať vláde a verejnosti tak, že nás konečne budú musieť aspoň navonok brať ako seberovných partnerov. Je to o dialógu, behu na dlhé trate a dlhom procese, no je to uskutočniteľné a možné.
Diskusia prebiehala v pokojnom, až komornom duchu a tých 90 minút bolo málo. Dúfam, že takýchto relácii bude na televíznych obrazovkách stále viac, čo si vyžadujú mnohé témy, ktoré ani neodzneli.
Na záver sa vyjadrím, teda ak môžem, i k protestnému mítingu, presnejšie k ďalším krokom, ktoré majú nasledovať. Je úžasné, že sa podarilo niečo také zorganizovať a treba oceniť, že hlas učiteľov bolo konečne i napriek šoku médii a trošku i organizátorov (pravidlo po 2 učitelia za školu našťastie nebolo všade dodržané, niekde základné organizácie spinkali ako Šípková Rúženka…). Ale hneď potom ako vychladne eufória si treba začať klásť nepríjemné otázky. Napríklad, čo bude nasledovať, ak bez vyjednávania prebehne štrajk, ktorí vládou neotrasie, verejnú mienku nezíska na svoju stranu a maximum čo spraví bude, že vláda bude ešte viac posilňovať postavenie zriaďovateľov (cez financie) a vedenia škôl (cez právomoci, čo všetko s učiteľom môžu robiť).
Neprikladajme vyjadreniam najvyšších predstaviteľov cez média priveľkú váhu bez toho, aby sme s nimi rokovali, predostreli svoje požiadavky, mali ich perfektne vyargumentované a mali sme víziu, ktorou by sme im ukázali, že obraz o školstve, ktorý im bol predostrený cez ich poradcov, je neúplný a skreslený. Máme historickú šancu, tak ju nepremárnime!