Nedostatok autorov učebníc má tak ako každý problém svoju príčinu. Okrem náročnosti a individuálnych predpokladov na tvorivú prácu vo forme písania učebníc, môže ísť aj o neadekvátne ohodnotenie publikačnej činnosti autorov. Podporou vzdelanostnej ekonomiky a motivačným prvkom k povzbudeniu do prípravy školských textov nemožno určite označiť prijatie nových legislatívnych zmien v oblasti daní a odvodov, ktoré medzi SZČO na úroveň živnostníkov zaraďujú aj autorov poberajúcich honorár za napísanú knihu, učebnicu alebo skriptá. Povinnosť prihlásiť sa do zdravotnej poisťovne a platiť preddavky na zdravotné poistenie z očakávaných príjmov z autorských honorárov vyplývajúca po mnohokrát menených návrhoch príslušných noviel zákonov (Zákon o dani z príjmu, Zákon o zdravotnom poistení) určite k zvýšeniu záujmu o písanie učebnicových textov nikoho nepovzbudí. Systém pokus-omyl pri pripomienkovaní zákonov sa stal akýmsi novým štandardom pravidiel hry. Občan je pritom strašený známou frázou: „Neznalosť zákona neospravedlňuje“. Slovensko je krajinou veľa vyhlásení a predsavzatí a presne opačných tendencií v reálnej rovine.
Daňovo-odvodový model slovenskej ekonomiky sa od roku 2004 veľmi priateľsky a ústretovo správa k vysokopríjmovým občanom s príjmami presahujúcimi maximálne vymeriavacie základy, pretože po prekročení stropov (t.č. cca 23 tisíc €/ročne) na rozdiel od paušálnej dane z príjmu (19%) už žiadne odvody viac neplatia. Z platenia odvodov unikajú a naďalej budú na rozdiel od autorov učebníc alebo iných publikácií oslobodení manažéri so zlatými padákmi(odstupným pri uvoľnení z funkcie, často mnohotisícové sumy v eurách), ktorých sa rozšírenie vymeriavacích základov pre odvody platné od 1.1.2011 vôbec netýka. Štát ústami najvyšších predstaviteľov nechce trestať úspešných a teda vysokopríjmových občanov, radšej preto siahne napríklad na zdôvodnenie odchodného pri odchode pracovníka na dôchodok. Skutočnosť, že ide o jednorazový príjem nehrá pritom po novom žiaden význam. Zníženie príjmov občanov s najvyššími príjmami je po 1.1. 2011 viac menej iba kozmetické a bude sa týkať zrušenia odpočítateľných položiek na sporenie v DDS alebo životnom poistení. Pokiaľ majú zdravotné odvody podľa početných vyjadrení ekonómov a politikov charakter zdravotnej dane, malo sa zdravotné poistenie platiť z celej výšky príjmu a nemalo by byť obmedzené stropmi ako doteraz. Tým by bol odstránená diskriminácia ľudí s kombinovanými príjmami, ktorí platia odvody z príjmov, ktoré nemajú pracovný charakter. Slovenský model ozdravovania verejných financií daňovo-odvodovými zmenami má preto v zásade antisociálny charakter. Samozrejme, ak by učebnicu alebo skriptá napísal autor s príjmami podliehajúcim odvodom z maximálneho vymeriavacieho základu, platenie zdravotných odvodov sa ho z nadlimitných príjmov tiež už netýka. Ktorý učiteľ základnej alebo strednej školy vylepšujúci si rodinný rozpočet príjmom za napísanie učebnice, však zarobí viac ako 23.000,- € ročne? Daňovo-odvodová reforma, ktorej prvú fázu pocítime už v roku 2011, má jediný cieľ – konsolidáciu rozvrátených verejných financií. V posledných dvoch rokoch sa totiž nožnice medzi príjmami a výdavkami verejných financií začali povážlivo roztvárať a vytvárať tak deficit, ktorý by krajine prerástol v podobe dlhov cez hlavu. V prepočte na 1 občana už dnes štát platí z dlhov úroky a náklady na správu dlhu vo výške 187,- €, čo je iba o 13 € menej ako sú výdavky na základné školstvo! Inak povedané, ak by sme nemali pôžičky, výdavky na školstvo by pri rovnakom deficite mohli byť skoro dvojnásobné. Po zavedení úsporných opatrení, na ktorých sa budú podieľať s platmi s nulovou valorizáciou a s prihliadnutím na očakávanú infláciu 3,50 % za rok 2011 aj pracovníci školstva, by štát mal za rok minúť o 15 % viac ako vyberie. Odhadovaný nárast dlhu na občana o 609 € zvýši zadlženosť prepočítaná na obyvateľa krajiny na 6166 €! (Zdroj: www.cenastatu.sme.sk)
Či je však šetrenie naozaj zmysluplne diverzifikované si priblížime na nasledovných riadkoch. Platenie zdravotných odvodov z autorských honorárov je v SR povinné aj v zmysle predchádzajúcich právnych predpisov. Problém nespôsobuje v praxi povinnosť platiť odvody, ale ich spôsob výberu a s ním spojená administratíva. Napríklad na vysokých školách je bežné, že učebnicu alebo skriptá tvoria autorské kolektívy, pričom máloktorý člen kolektívu za svoju parciálnu časť (kapitoly) dostáva viac ako niekoľko sto eur honorár. Poberateľ takéhoto jednorazového príjmu je povinný vo vlastnej réžii vykonať ročné zúčtovanie dane z príjmu fyzickej osoby (ak by príjem v podobe honoráru nemal, urobil by tak automaticky jeho zamestnávateľ) a tiež obdobne vypočítať zdravotné odvody a urobiť ročné zúčtovanie zdravotných odvodov a doručiť ho príslušnej poisťovni. Na školách existujú prípady, kedy príjemca honoráru vo výške 120,- € zaplatil za poradenstvo a vykonanie administratívnych úkonov 130 alebo aj viac eur. Pripravené legislatívne zmeny v tejto oblasti žiadne uľahčenie a zjednodušenie nezavádzajú. Štát sa naďalej k svojim občanom s kombinovanými príjmami bude správať ako macocha, výnimkou sú iba poberatelia príjmov z prenájmu do výšky 500,- € brutto /ročne, ktorý daň z príjmu a zdravotné odvody z neho platiť na rozdiel od obdobných príjmov z autorských honorárov platiť nebudú. Dôvod je prozaický: v praxi ide o tisíce reštituentov ornej pôdy, pasienkov a lesov, ktorí sú zväčša v dôchodkovom veku. Prečo však štát bude naďalej trestať autorov kníh, učebníc a skrípt, ktorí sa namiesto písania učebných textov v marci každého roka sústreďujú na zháňanie príslušných potvrdení o zdaniteľnej mzde a príslušných príjmoch, vypočítavaniu a vypisovaniu rozsiahlych tabuliek, ktorých položky sa z roka na rok opakovane menia. Samozrejme existuje pohodlnejšia cesta v podobe zaplatenia služieb daňového poradcu, ktorých honoráre dokážu zhltnúť niekedy aj celú odmenu za tvorivé písanie a kazenie si zraku písaním na počítači.
Ak štát naozaj pri podpore vzdelanostnej ekonomiky chce prejsť od bezobsažných slov k skutkom, má na to príležitosť v podobe zníženia administratívy a oslobodenia príjmov do 500,- € ročne z autorských honorárov z platenia daní a odvodov na zdravotné poistenie. Naozaj je zvláštne, že štát na rozdiel od autorov učebníc a skrípt preferuje od platenia daní a odvodov oslobodenie prenajímateľa garáže s príjmom 40,- € mesačne! Rozširovanie vymeriavacích základov pre dane a odvody, patrí za jeden z prioritných cieľov súčasných reformných krokov a ekonomických ozdravných balíčkov. Podporovať tvorbu nových pracovných miest vítaním investorov, ktorí ponúkajú pracovné miesta so mzdou napríklad 400,- € mesačne, nevytvára tlaky na zvyšovanie vzdelanostnej úrovne obyvateľstva a nezabezpečuje dostatok zdrojov pre financovanie školstva ani zdravotníctva. Podnikatelia sa sťažujú na „vysoké” odvodové zaťaženie na Slovensku, hoci dane a odvody v pomere k vytvorenému HDP patria u nás v rámci EÚ aj OECD medzi najnižšie, rovnako nízka je aj cena práce v súkromnom sektore za odpracovanú hodinu, ktorá vrátane odvodov predstavuje iba 7,30 €, hoci priemer v EÚ je 22,70,- €.
V údajne vysokých odvodoch problém slovenskej ekonomiky, zápasiacej s nezamestnanosťou problém nie. Enormný rast počtu absolventov vysokých škôl, ktorí pred zamestnaním v tuzemsku, uprednostňujú prácu a vo väčšine prípadov aj následný rodinný život v zahraničí, problémom ale je. Najmä vtedy, keď sa ani po rokoch strávených zahraničí už viac domov nevrátia a spoločnosti nevrátia, to čo do ich výchovy a vzdelania investovala. Nízke ohodnotenie zamestnancov školstva a zdravotníctva, ktorí nie sú manažérmi, ale napriek tomu ich duševná práca vyžaduje neustále prispôsobovanie sa poznatkom vedy a techniky je u nás pre školstvo aj zdravotníctvo chronickým javom. Reakcie predstaviteľov štátu o tom, že situácia v ohodnotení sa postupne zlepší vtedy, keď ekonomika vytvorí na to lepšie podmienky, sú iba zastieraním zraku pred realitou. Ak si naše verejné financie môžu dovoliť platiť (zadlžovaním štátu) bývalým vojakom a policajtom v priemere výsluhové dôchodky vo výške 765,- € mesačne netto, mali by sa nájsť aj prostriedky pre adekvátne mzdové ohodnotenie pracovníkov v školstve na úrovni Českej republiky, alebo Slovinska, kde sú výrazne vyššie. Ide totiž tiež o krajiny, ktoré podobne ako SR prešli z centrálne plánovanej ekonomiky na trhové podmienky hospodárstva. Čistá mzda v školstve na Slovensku je nižšia ako výška výsluhových dôchodkov často ani nie 45 – 50 ročných bývalých vojakov a policajtov. Poriadok vo verejných financiách si však zatiaľ kompetentné rezorty predstavujú tak, že škrtanie výdavkov sa vždy dotkne najmä tých, ktorí sa nedokážu dostatočne brániť.
Slovensko je často označované za ekonomiku, kde najdôležitejšou komparatívnou výhodou pre investorov je dostatok pracovných síl s nízkymi pracovnými nákladmi. Táto „výhoda” prináša krajine prívlastok „ekonomiky založenej na sile svalov“, a v oveľa menšej miere ako by bolo potrebné na vytváraní dostatočnej pridanej hodnoty pracovníkmi s vysokou kvalifikáciou. Postupne z pracovného procesu odchádza aj pracovná sila, ktorá sa vyznačovala nižšou kvalifikáciou, ale o to väčšími pracovnými zručnosťami a odbornými skúsenosťami. Na prípravu mladej generácie k tomu, aby splnila očakávania budúcich zamestnávateľov, je rovnako potrebné mať dobrých pedagógov, ako aj kvalitné učebnice. Šetrenie v tejto oblasti je to najhoršie riešenie.
Ing. Ľuboš Pavelka, PhD.