Ako sme sa zachovali k starším učiteľom…

Ťažko tipovať, kedy sa stav zmení.

Štát sa rozhodol učiteľom pomôcť prostredníctvom kreditov a príplatkov z nich vyplývajúcich. Tento nástroj bol od samého začiatku odsúdený v slovenských podmienkach na fiasko. Tak sa aj stalo. Kontinuálne vzdelávanie nezvyšuje úroveň školstva, práve naopak. Vďaka vzdelávaniam sa otočili peniaze, učiteľom sa dostala len čiastka z toho, čo sa dalo posunúť na školy bez ďalšieho zbytočného vymeškávania na vyučovaní a plytvania prostriedkov na zaplatenie kurzov a ďalších nákladov (suplovanie, prípadné cestovné a podobne). Áno, dajú sa viesť siahodlhé diskusie o tom, že každý sa musí vzdelávať. S tým sa nedá nesúhlasiť. No zmysluplné vzdelávania sú v tomto prípade vzdelávania vo výraznej menšine. Opakujem, projekt bol od začiatku stratený. My, Slováci, sme takí. Možno nielen my. Zákon 317/2009 pomohol presmerovať finančné prostriedky do nesprávnych vreciek. Upozorňoval som na to dávno (jún 2010) – http://moje.hnonline.sk/node/2363. Samozrejme, nielen ja. Nebolo zložité dovtípiť si prínos implementácie tohto nezmyslu. Kontinuálne vzdelávanie alebo, ak chcete, kreditný systém, je neaplikovateľný na slovenské pomery. Viacerí si naivne mysleli, že zo dňa na deň budú naše firmy, úrady a tiež samotní učitelia rozmýšľať nejako ináč. Nikto svojprávny s triezvym pohľadom na svet nemohol očakávať iné ako to, čo sa udialo.

„Dostihy a sázky“ za kreditmi, súťaž o najabsurdnejšie školenie, nálety učiteľov na Šintavu (a podobne), suplovačky, „užitočné“ posedenia na metodicko-pedagogických centrách, preskúšania a parapreskúšania, privylepšenie pre firmy, ktoré boli blízko k informáciám a dokázali promptne reagovať na „trhovú medzeru“ (učebnicový príklad pre marketing). Všetko za asistencie jej excelencie Európskeho sociálneho fondu. Učitelia si zopakovali počítanie do tridsať a šesťdesiat. Čas sa odteraz delí na sedemročné obdobia… Úžitok pre vzdelávací proces mizerný. Možno žiaci sa potešili odpadnutým hodinám.

A tak sa nám teda na Slovensku opäť raz otočili finančné prostriedky v prešpekulovanom samoživiteľnom systéme. Čo sa týka byrokratických paškvilov a samotnej samoživiteľnej schémy, som skeptik. Nemyslím si, že sa poučíme. Vždy sa uspokojíme s časťou koláčika, neohrdneme. Radšej sa následne (v krčmách, v kabinetoch alebo doma v obývačkách) rozčuľujeme. Ale zároveň si systém osvojíme, prispôsobíme sa a hľadáme spôsob, ako sa dostať k svojmu kúsku „žvanca“. V našom prípade ku kreditom. Niežeby som sa učiteľom v tomto prípade čudoval, ale dalo sa ozvať aj hlasnejšie. Naše ticho zlegitimizovalo mrhanie času, energie a peňazí na neefektívnych školeniach.

To však nie je všetko, čo „tristosedemnástka“ priniesla. Je tu ešte jeden vyvolaný efekt. Systém je nastavený tak, že starší učitelia nemajú motiváciu školiť sa a zberať kredity. Stalo sa, že tí, ktorí celý život ťahali školstvo, dnes doplácajú. Podpisoval som pár mesiacov dozadu nové platové dekréty. Kolegovia pred dôchodkom zarábajú menej ako mladí. Ako sme to mohli dopustiť, nechápem. Niežeby malo byť dané, čím starší, tým viac. To nie. No rozdiely by mali byť vyvolané zvýšenou kvalifikáciou (rozumej kvalitou, nie formálnou kvalifikáciou), väčšou angažovanosťou, inováciami, správnymi metódami, vyššou aktivizáciou žiakov, dobými výsledkami. Rozhodne nie kreditmi. Starí kolegovia zaúčajú mladých, predávajú im cenné skúsenosti, roky vychovávali v nádeji, že im štát raz zvýši plat (čo vláda, to sľub). Dnes sa našli peniaze, no nie pre nich. Namiesto zvýšenia platov služobne najstarším pedagógom ostali na metodicko-pedagogických centrách a príživných firmách.

A hoci na mojom kreditnom konte svieti nula, v mene nás, mladších, sa Vám, milí naši kolegovia, ospravedlňujem.

 

Peter BOLOGA, riaditeľ Obchodnej akadémie Považská Bystrica

2017-02-09T20:19:38+00:00 23. apríla 2012|Categories: Správy|Tags: , , |