Hľadá sa vinník

Dcéra ležala v 40 až 41-stupňových teplotách, bežné problémy, ktoré sa týkali mňa, som vôbec neriešila. Napríklad to, že som spala dva dni iba v kresle, či to, že rozťahovacia posteľ, ktorú som potom dostala, mala tri matrace, no každý v inej výške, že toalety boli v katastrofálnom stave a že som musela odbiehať domov „vykonať“ nejaké tie veci, vrátane sprchovania.

Veľmi citlivo som ale vnímala to, čo sa týkalo mojej dcéry a ostatných deciek okolo mňa. Vlastne som sa tam stala matkou celého oddelenia, lebo sestričky nestíhali všetko. Moja empatia (ktorá je často aj mojím prekliatím) ma doviedla k tomu, aby som mala tendenciu ospravedlňovať sestričky za ich prešľapy. Až do osudného piatku, posledného dňa, keď sa malo rozhodovať o tom, či pôjdeme domov.

Boli sme na izbe, kde prebývalo asi päť detí. Bola som chronicky nevyspatá, tie trojposchodové epedy som už nezvládala ani fyzicky, ani psychicky, tak som (ne)spala s dcérou na posteli. Okolo pol piatej ráno prišli dávať lieky dievčaťu, ktoré bolo po x-tej chemoterapii a s nádorom na mieche, na neoperovateľnom mieste. Bola celá nafúknutá, spomalené pohyby, reakcie. Odkedy sme ju mali na izbe, zmenila som zopár svojich priorít…

Ale späť k onomu ránu. Nútili ju prehĺtať tabletku, čo sa vďaka jej stavu nie a nie podariť. Nervozita u sestričiek vzrastala, ešte som netušila prečo. Dievča vypilo veľa vody s tabletkou a potom jej prišlo zle. Tak som utekala pre sestričky. A ony že rýchlo-rýchlo, posadili ju na nočník a utekali preč. Po čase dievčatko začalo plakať, že ju to veľmi bolí, že nočník ju tlačí a je jej zle. Moja slabosť mi nedovolila pomôcť jej na posteľ, bála som sa jej aj dotknúť. Opäť som teda utekala po sestričky. Vystrašene som ich volala, že to dievčatko to veľmi bolí tak dlho sedieť a je jej zle.

A vtom sa to stalo.

„Musí vydržať, dnes bude vizita, príde primárka a my musíme vyumývať stolíky. A dohliadnite, aby neviseli v izbe uteráky.“

Dlho som nemo stála a zdalo sa mi, že som sa ocitla v akomsi sne. Prebrala som sa však rýchlo, nakoľko som musela uhnúť, lebo som stála blízko stolíka, ktorý pucovali sestričky, a zavadzala som.

Do izby som sa vrátila v poslednej chvíli, dievčatko padalo od bolesti a únavy z nočníka. Pomohla som jej na posteľ a upokojovala som ju, pokiaľ neprišla jej mama. Tá si svoj názor na vec nenechala pre seba a poriadne to sestričkám okorenila. Nebola som pri tom, ale ani som tam nemusela byť, počuť ju bolo riadne ďaleko. Dieťa malo oslabený hltací reflex, preto nesmelo prehĺtať tabletky a piť naraz veľa tekutiny. A vôbec. Matku nezaujímalo to, že primárka posudzuje prácu sestričiek na základe ligotavého stolíka či odprataných ručníkov. Matku zaujímalo, prečo sa sestrička nevenovala tomu, čomu sa mala – teda sa nestarala o jej dcéru tak, ako sa mala, a strpčila jej i tak dosť ťažký život.

Tu sa môj príbeh končí. Ak ste nenašli paralelu, pomôžem. Kto bol viac zodpovedný? Primárka, ktorá vydala príkaz, či sestrička, ktorá ten príkaz plnila? U mňa – matky – je to jednoznačne sestrička.

Tak ako, už ste sa v príbehu našli?

Dodatok pre tých, ktorí sa ešte stále nenašli: ja som paralelu našla hneď, ako som sa vrátila do školstva a bola som posudzovaná podľa čiarok v kolónkach či toho, či som uviedla číslo strany z UO v ČTP, z ktorých uvádzam svoje UO a VŠ, a toho, či to mám v každej jednej kolónke…

A riešila som to po svojom, odchodom z tejto školy a od tohto vedenia.

Ibolya STRAUSSOVÁ
ZŠ, Nižný Klátov

2017-02-09T20:19:39+00:00 1. marca 2012|Categories: Správy|Tags: |