Do školstva som sa vrátila pred 6 rokmi. Najprv som zastupovala na ZŠ, nikto ma o ničom nepoučil a tak som si robila svoju prácu ako som to najlepšie vedela. Prvé kroky zastupovanej učiteľky po návrate viedli do riaditeľne, aby vysvetlila, že tie výkričníky a značky do klasifikačného hárku nenapísala ona, ale ja. Tak mi bolo vysvetlené, že háky-báky nech si píšem do svojho učiteľského zápisníka a tu iba hotové známky. Zdalo sa mi to nelogické – prečo mám viesť 2 evidencie známok na 1. stupni? Doteraz to neviem. A ako teraz vysvitlo – klasifikačný hárok ani nie je povinná pedagogická dokumentácia.
Potom som nastúpila do školy so žiakmi rómskeho pôvodu. Odviedla som kus práce, aspoň mám taký pocit. Podobný mali aj v súťaži Cena Slovak Telekomu, kde ma ocenili čestným uznaním – vraj hlavne kvôli môjmu nadšeniu z práce a z prístupu k nej. A čo na to vedenie školy? Všimlo si tento môj prístup k práci? Neviem, lebo tam som počúvala asi toto: nepoužívaš dobré plniace pero na vypisovanie dokumentácie, musíš prerobiť plány, lebo na tej a tej strane si neuviedla stranu vzdelávacích štandardov, z ktorých si čerpala pri tomto riadku, poprípade na strane 6 a 8 nemáš sloveso v neurčitku (a zakaždým som musela celé x-stranové plány znova doma vytlačiť, lebo mi staré nevrátili), zle si to vyškrtala, musíš prepísať všetky katalógové listy…. Ako človeka ma to urážalo, ale čo je horšie – ako učiteľa degradovalo. Kde som ja ako učiteľ? Kde je moja práca? A preto som si povedala – prečo by som to mala strpieť? Na každú ich prehnanú požiadavku som položila protiotázku – kde je to napísané, že to musí byť také pero či také škrtanie? Namiesto odpovedí som sa časom dostala do nemilosti, no od prepisovania a prerábania ma to neoslobodilo. A čo bolo pre mňa najhoršie – nikde som nenašla jasné pokyny, prečo to mám tak robiť. Tu niekde začala moja nevraživosť voči nezmyselnej byrokracii. Viem, že na tejto škole to bolo preto, lebo tam bolo toľko iných problémov, že sa vedenie chcelo skryť za „papiere v poriadku”. Nepomohlo – nebavila nás táto šikana, partia učiteľov sme odišli na iné pôsobiská. Školu do roka zavreli. Nepomohlo ani to, že učiteľská dokumentácia bola v poriadku.
Vrátim sa k debyrokratizácii. Prekvapivo som zistila, že pre mnohým učiteľom stačí povrchný pohľad na túto problematiku a vidia za tým iba zrušenie triednej knihy či klasifikačného hárku. Nie, nie je to iba o tom. Aj keď určite by aj títo učitelia uvítali minimálne možnosť výberu formy evidencie TK, KH či katalógových listov (nech sa rozhodne každý sám, resp. škola podľa podmienok, či to bude forma elektronická či papierová). Je to hlavne o tom, že vedenie škôl vypisuje množstvo administratívy, často duplicitne, triplicitne, ktoré možno ani nikomu netreba a slúžia iba ako pracovná náplň úradníkom. Je to aj o tom, že mne príde rozumnejšie zrušiť zbytočné papiere a kolónky, ako ich vypisovať a škrtať, či mi príde rozumnejšie mať zoradené predmety vo všetkých dokumentoch rovnako, ako to nechať tak a pomýliť sa pri prepisovaní známok. Je to aj o tom, aby sa už nestávalo, že urobíme Školské vzdelávacie programy podľa najlepšieho vedomia a svedomia a potom príde nový riaditeľ a dá vám ho prerobiť. Podľa jeho vedomia a predstáv. O Tematicko výchovno-vzdelávacích programoch ani nehovorím. Vyrábame ich na kilá a namiesto toho, aby slúžili nám – učiteľom, teda konzumentom, tak my ich formu a obsah prispôsobujeme požiadavkám vedenia, v horšom prípade požiadavkám inšpekcie. A tie sú v každom kraji iné. A čo je najhoršie – tieto požiadavky sú všade iné a väčšinou prehnané. Plány už dávno nie sú pomôckou učiteľa ale nástrojom na kontrolu práce učiteľa. A to nie je v poriadku. Je to aj o tom, že prečo má stredná odborná škola vypisovať triedne knihy, ktoré absolútne nevyhovujú súčasným požiadavkám školy a že ako môže byť táto TK naraz na dvoch miestach u dvoch učiteľov…. (Tu som si spomenula na výrok jednej učiteľky, ktorej bola po hospitácii vykričaná jediná výtka – že nezačala hodinu tým, že zapísala učivo do TK. Tak aj pre toto!) Takto by som mohla menovať a menovať ďalšie a ďalšie „je to aj preto”.
Okrem iného pre tieto „maličkosti” bojujem proti byrokracii. Lebo chcem vedieť, že ak niečo robím, tak to robím preto, lebo to má nejaký zmysel. Lebo si svoj čas cením a viem ho využiť efektívnejšie a v prospech detí. Lebo verím, že ak sa určia jasné pravidlá, vypracujú sa všeobecne platné vzory, nepotrebné a nezmyselné papiere sa odbúrajú, naša práca sa uľahčí. A hádam sa dočkáme, že nás začnú kontrolné úrady posudzovať podľa našej práce. (Prečo by nemohli byť jednotne vypracované TVVP tvorcami učebníc napríklad a učiteľ si už iba urobí do nich svoje poznámky? Či šablóny ŠkVP, z ktorých si každá škola vezme to, čo jej vyhovuje?). Tu majú smolu učitelia, ktorí nie sú veľmi ochotní na sebe pracovať a vyhovuje im, že sa môžu za papiere v poriadku skryť. Ja osobne takýchto v svojom okolí nemám, ale vraj je ich dosť.
V konečnom dôsledku – prečo by sme sa mali riadiť zákonmi a vyhláškami, ktoré prichádzajú zhora, ak je tu možnosť zasiahnuť do tvorby týchto zdola? Priamo od nás, ktorých sa to týka? Ako dlho sme čakali, aby sa niečo zmenilo inak, ako pricípom “o nás bez nás”? Stojí za to odhodiť skepsu nabok. Ešte niečo – odkaz pre tých, ktorí sú ochotní vyjadrovať sa iba anonymne: ak chceme naozaj dosiahnuť nejaké zmeny v zákonoch, nestačí to. Anonymný názor môže poslúžiť na zamyslenie, na podnet, nestačí ako argument. A ak chceme dosiahnuť zmenu, musíme vedieť naše požiadavky zargumentovať. Do konca marca ešte môžete ( ale aj potom samozrejme ) prispievať, pripomienkovať a diskutovať o zmenách, ktoré by ste uvítali v školskej administratíve na http://www.wiki.skoly.org/index.php/ . Potom ich pracovná skupina spracuje a začne kolotoč rokovaní a vyjednávaní. Tak ak máte k tomu čo povedať – urobte tak. Ak nie, škrtajte a vyrábajte papiere pre potrebu iných, ale nesťažujte sa.
Viem, že školstvo má aj veľa iných problémov. Verím, že aj na ne príde rad. Nové vedenie ŠPU už na tom intenzívne pracuje. V tejto chvíli je reálna vôľa a ochota na riešenie debyrokratizácie, tak to riešme a nepolemizujme, že pre čo sa nerieši toto alebo tamto. Nechodíme holí len preto, že sa nám páčia drahé veci a nemôžeme si ich dovoliť, kúpime si také, na čo máme 
.