Od roku 1989 neznamenalo školstvo a učiteľské povolanie na Slovensku veľa výnimočných momentov vo svojom rozvoji. Túto situáciu asi skôr vystihuje veta: neboli žiadne výnimočné momenty. Prirodzená autorita učiteľa upadá, učiteľom chýba motivácia k práci; deťom, rodičom aj vedúcim pracovníkom chýba rešpekt; pracovnoprávne povedomie zamestnancov je nízke rovnako ako dodržiavanie princípov demokracie v riadení škôl. Klesá počet mladých ľudí, ktorí chcú ísť po skončení štúdia učiteľstva do školskej praxe. Je stále ťažšie nájsť odpoveď na otázku študenta pedagogiky a učiteľstva, prečo by mal ísť učiť.
Na Slovensku je evidentne problém v pochopení vzťahu medzi dlhodobým podhodnotením profesie a jej pozíciou na trhu práce. Ak by sa podarilo niekomu kompetentnému túto záhadu rozlúštiť, potom by bolo zodpovedanie zásadnej otázky (prečo by bolo vhodné dostať platy v konkrétnej profesii aspoň na dôstojnú úroveň v porovnaní s ostatnými?) aj pre národ značne jednoduchšie. Dôvody pre plošné zvýšenie platov učiteľov na udržateľnú úroveň formulovali autori komentára Inštitútu vzdelávacej politiky Rehúš a Toman už v roku 2015 (Možnosti zvyšovania platov učiteľov, 2015). Ohodnotenie práce v školstve je desiatky rokov udržiavané na minime; už dávno neodráža schopnosti učiteľov, pedagógov a nepedagogických pracovníkov, ale “schopnosti” jeho lídrov. V tomto smere by mohlo byť inšpiráciou pre Slovensko mnoho krajín; okrem tých s výrazným demokratickým náskokom napríklad nám bližšie Chorvátsko, ktoré považuje prilákanie najlepších do školstva za jednu z priorít posledných rokov. Táto krajina má vysoké požiadavky na vstup do učiteľského povolania, preto kladie dôraz na konkurencieschopnú mzdu, príťažlivé pracovné podmienky a atraktivitu profesie ako kariérnej príležitosti. Bez týchto podmienok je akákoľvek dnešná rozprava o tom, kto, prečo a podľa akých pravidiel má za svoju prácu v školstve dostať viac, iba sociálnym experimentom s 30 – ročným meškaním. Elita určite nepôjde pracovať tam, kde nič nedostane. Keď nie je záujem, niet z čoho vyberať.
Spoločenské očakávania od učiteľskej/pedagogickej profesie sú aj na Slovensku zadefinované veľmi vysoko. Majú byť nielen nositeľmi excelentných ľudských vlastností a pedagogických kompetencií, vrátane odborovej špecializácie, ale tiež odborníkmi v oblasti špeciálnej pedagogiky, sociálnej patológie, IT a krízového manažmentu. Majú byť zároveň morálnym vzorom, najmä pre tie deti, ktorým chýbajú pozitívne vzory v rodine. To všetko kladie vysoké nároky nielen na ich prácu, pracovné prostredie v škole a možnosti ďalšieho vzdelávania sa, ale aj na motivačné faktory k štúdiu učiteľstva a pedagogiky na stredných a vysokých školách. Mladí ľudia sa dnes oprávnene pýtajú, aké benefity im práca v školstve prinesie. Podľa publikácie Eurydice Teachers‘ and School Heads‘ Salaries and Allowances in Europe – 2017/18 (2019) je odmena kľúčovým prvkom pri zatraktívnení povolania. Spolu s ostatnými faktormi (pracovné podmienky, vyhliadky na zamestnanie, príležitosti na profesionálny rozvoj a uznanie) zohráva odmeňovanie dôležitú úlohu v motivácii ľudí pri výbere povolania a zabezpečuje, aby sa učitelia cítili byť ocenení a dostatočne motivovaní na poskytovanie vysoko kvalitného vyučovania. Takáto stratégia však na Slovensku dlhodobo chýba.
Zistenia posledného prieskumu TALIS 2018 (volume I.) sú pre Slovensko alarmujúce:
- V porovnaní s priemerom krajín OECD je na Slovensku nižší podiel učiteľov do 30 rokov (SR 8,2 %, OECD 11,1 %). Na slovenských školách za uplynulých 10 rokov od roku 2008 významne klesol podiel mladých učiteľov vo veku do 30 rokov o 8 percentuálnych bodov.
- SR patrí medzi krajiny s najväčším podielom žien – učiteliek. Až 82, 1 % všetkých učiteľov tvoria na Slovensku ženy, kým v priemere krajín OECD je to 68 %.
- Len 4,5 % našich učiteľov si myslí, že práca učiteľa je spoločnosťou ocenená. V krajinách OECD si to myslí v priemere 25,8 % učiteľov. V tomto ukazovateli sa Slovensko, podobne ako aj v roku 2013, ocitlo na poslednom mieste zo všetkých krajín OECD.
Fenomén atraktivity učiteľského povolania nemožno redukovať iba na ekonomický ukazovateľ. Súvisí aj s inými faktormi: s mediálnym obrazom učiteľa, so vzťahmi v kolektíve, vzťahmi zamestnancov s vedením školy, žiakmi a rodičmi, s vnímaním významu a náročnosti práce učiteľa. Zdá sa, že na Slovensku zanedbávame viacero uvedených faktorov:
– finančné ohodnotenie učiteľa sa od roku 1989 významne nezmenilo, pričom neberieme do úvahy infláciu či takmer zanedbateľné symbolické zvyšovanie platov za posledných niekoľko rokov (zistenia o tom pravidelne prináša nielen Slovenská komora učiteľov, Inštitút vzdelávacej politiky či platforma To dá rozum, ale aj OECD a Európska komisia),
– mediálny obraz učiteľa je tvorený prevažne negatívnymi, často skreslenými informáciami bez potrebného kontextu, ktoré deformujú predstavu občanov o práci učiteľov (žiaden reprezentatívny výskum na túto tému nie je na Slovensku známy, prvou lastovičkou je kvalitatívny výskum v rámci diplomovej práce študentky katedry Pedagogiky a andragogiky FiF UK Evy Popíkovej),
– participácia rodiny na dianí v škole je stále na nedostatočnej úrovni (s výnimkou niektorých súkromných škôl, ktoré deklarujú spoluprácu s rodičmi ako prioritu),
– vzťahy a celková klíma v pracovných kolektívoch sú v mnohých školách nevhodné až neúnosné; mnohí riaditelia a riaditeľky slovenských škôl aj 30 rokov po zmene politickej atmosféry preferujú totalitné spôsoby riadenia a interakcie, a úspešne ignorujú princípy demokracie vo svojej práci (predbežné výsledky prieskumu na tému demokratizácie slovenských škôl priniesla na jar 2021 SKU, ďalšie zistenia budú zverejnené v priebehu novembra 2021),
– verejná mienka o práci súčasných učiteľov na Slovensku vykazuje negatívne konotácie (zistenia o tom naposledy poskytol prieskum agentúry Focus v spolupráci s občianskym združením Živica v roku 2019).
Dlhodobé znižovanie atraktivity učiteľského povolania okrem iného spôsobuje znižovanie záujmu o štúdium učiteľstva; analýzy spoločnosti Trexima naznačujú, že v období do roku 2023 bude chýbať ročne približne 580 absolventov učiteľstva a pedagogiky v regionálnom školstve. Z výsledkov testovania tzv. všeobecných študijných predpokladov spoločnosťou SCIO na slovenských stredných školách vyplýva, že záujemcovia o pedagogické odbory dosiahli v tomto testovaní celkovo druhý najhorší výsledok. Študenti s najlepším výsledkom sa hlásia na informatické, technické a lekárske smery. Učiteľské štúdium čelí nielen poklesu záujemcov, ale u záujemcov o učiteľské štúdium klesajú základné predpoklady stať sa dobrým učiteľom. Diskusia by sa teda nemala týkať iba motivácie mladých ľudí k štúdiu, ale motivácie tých najšikovnejších mladých ľudí k štúdiu. Toto je „tajomstvo“ úspechu škandinávskych krajín – nielen ich vynikajúcich vzdelávacích výsledkov, ale aj silnej ekonomiky, kvalitného kultúrneho a sociálneho zázemia, a vysokej životnej úrovne. V týchto krajinách je povolanie učiteľa top profesiou; učiteľom sa môže stať iba ten najlepší študent a platové podmienky patria medzi najvyššie na trhu práce.
Nízke platy ako najväčšiu prekážku atraktivity profesie uvádzajú aj respondenti prieskumu medzi stredoškolskými a vysokoškolskými študentmi, a tiež súčasnými pedagogickými zamestnancami (záverečná správa Ministerstva financií SR Revízia výdavkov zamestnanosti a odmeňovania vo verejnej správe z marca 2020). Podobný výsledok priniesol prieskum medzi študentmi bakalárskeho a magisterského štúdia pedagogiky a učiteľstva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Prostredníctvom ankety sme sa pýtali: Prečo by si chcel/nechcel byť učiteľom/učiteľkou? Vybrané odpovede mladých ľudí charakterizujú súčasné postavenie učiteľov/pedagógov na Slovensku v plnej kráse: „vidím v tom zmysel a myslím si, že by som mohla byť dobrá učiteľka, hoci mi všetci vravia, že byť učiteľom je niečo strašné“; „chcel by som mať možnosť pomáhať, zmeniť pohľad na život, robiť radosť žiakom, no je tu aj stres, veľká zodpovednosť a vyhorenie“; „je to krásne povolanie, je potrebné pomáhať deťom a snažiť sa aspoň trocha pomôcť lepšiť stav školstva, ale platové ohodnotenie je nízke a zhoršuje sa postavenie učiteľa v spoločnosti, čo vyúsťuje až do opovrhovania“; „chcela by som robiť túto profesiu, pretože ju považujem za vznešenú, ale ju robiť nebudem, pretože má zlé spoločenské postavenie a finančné ohodnotenie“; „chcel by som byť motivujúci článok pre deti, no degradujúce postavenie tejto profesie ma odrádza“; „chcem sa osamostatniť a ako začínajúca učiteľka nezaplatím nájom a všetko okolo“. Uvedené si dovolím nechať bez ďalšieho komentára.
Silvia Dončevová
Katedra pedagogiky a andragogiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského
Slovenská komora učiteľov