Bilancia roku 2019 (čo sa podľa Vás ne/podarilo v rámci školstva a vzdelávania)
1. Ako by ste zhodnotili tento rok? Čo sa v školstve podarilo posunúť ďalej a čo sa naopak podľa Vás úplne nedotiahlo?Musíme konštatovať, že tento rok sa niesol v znamení ďalšieho úpadku rezortu. Asi najväčším zlomom bolo schválenie tzv. nového zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch, ktorý nielenže nepriniesol očakávanú kvalitu a zatraktívnenie profesie, ale jeho uvedenie do praxe bez potrebných vykonávacích predpisov úplne znefunkčnilo systém vzdelávania pedagógov. Aktuálne sa nedá vzdelávať. Zdvojili sa nesystémové funkcie ako výchovný a kariérny poradca na úkor odborných tímov, ktoré pre kvalitné vzdelávanie v školách nevyhnutne potrebujeme. Zablokovali sa zamýšľané demokratizačné procesy v školách a v školách tak potrebné mechanizmy spätnej väzby. Zákon bol krok dozadu. Až šikanou učiteľa je v zákone stanovená povinnosť odovzdať zamestnávateľovi do konca roka a následne každých päť rokov odpisy z registra, kde sa učiteľ dostáva pod ďalší spoločenský tlak behania po úradoch na úkor zvyšovania jeho atraktivity. Pri plnení si tejto povinnosti učitelia opäť narazili na chaos a nepripravenosť zo strany ministerstva školstva, čo sa už akosi stáva normou. Realizovalo sa zvýšenie miezd začínajúcim učiteľom, tento krok bol však sprevádzaný deformáciou tarifných tabuliek, čo sa negatívne prejaví na nižšom raste platu pedagóga v priebehu odpracovaných rokov. Dôvodom je pretrvávajúca neochota vlády a parlamentu dať pedagógom plat primeraný ich vzdelaniu a náročnosti ich práce.
2. Čo sa v roku 2019 malo riešiť a neriešilo sa vôbec?
Ministerstvo školstva pracuje dlhodobo iba ako PR- agentúra ministra školstva a jeho strany. Je tu minimálny záujem o reálne problémy škôl. Na pracoviskách mnohých škôl sa nedodržiavajú pracovno- právne predpisy, prekvitá mobbing, sú nedostatočne nastavené procesy sebahodnotenia škôl, pretrváva byrokracia zo strachu z inšpekcie. Predstavil sa síce Národný program a jeho implementačné kroky v akčných plánoch, ale na tento rok neboli stanovené takmer žiadne zásadné opatrenia, až ku koncu roka sa formujú komisie, prijal sa zákon o povinnej predškolskej výchove, ale táto vláda už neponesie žiadnu zodpovednosť za implementáciu a zmeny. Ministerstvo nebolo v r. 2019 schopné dočerpať stovku miliónov zo štrukturálnych fondov EÚ na podporu škôl, čo považujeme za nezáujem až hrubú ignoranciu.
3. Ako hodnotíte fungovanie ministerstva školstva v rámci celého volebného obdobia?
Ministerstvo školstva nepristúpilo k reforme priamo riadených organizácií, ku ktorej sa zaviazalo a udržiava ich v nefungujúcom stave. V dôsledku toho učitelia nedostávajú potrebný servis a kvalitnú podporu pre svoju prácu. Nevidíme ich prínos pre reálneho žiaka, učiteľa, školu. Práca na zákone o učiteľoch nebola dostatočne participatívna, ministerstvo komunikovalo s organizáciami v školstve len v prvých fázach tvorby, prešli len niektoré “bezbolestné” návrhy, v závere bol zákon zásadne zmenený a konzultovaný len s odborovým zväzom. Zákon sa uviedol do praxe bez vykonávacích predpisov, čo spôsobuje v praxi problémy učiteľom aj riaditeľom škôl.
4. Skúsite pomenovať aspoň tri najväčšie výzvy, ktorým slovenské školstvo čelí?
Podpora inkluzívneho vzdelávania na úrovni kvalitného diferencovaného učenia a podpory všetkých žiakov, zavádzanie demokratizačných procesov do zborovní a pracoviska školy (vytváranie participatívnej kultúry) a zásadné zvýšenie percenta HDP do školstva nielen cez eurofondy.
5. Má slovenské školstvo nejaké prednosti?
Reziliencia, odolnosť voči ministrom a zmenám. Slovenskí učitelia a žiaci sú ešte stále odolní voči drancovaniu. Aj napriek systému mnohé školy odovzdávajú silné hodnoty žiakom a poskytujú im podporu a rozvoj.
Čo sa z vášho pohľadu v roku 2019 podarilo ministerke školstva, vedy, výskumu a športu Martine Lubyovej v oblasti školstva?Ministerka sa skôr zviditeľňuje v oblasti športu, ktorý jej je zrejme bližší než školstvo a veda. Jej pôsobenie v týchto oblastiach nevnímame ako úspešné. Zvyšovanie platov je rozhodnutie vlády v dôsledku dlhodobého tlaku na zvyšovanie miezd v celej verejnej správe. Zvýšenie stále nie je dostatočné vzhľadom na atraktivitu učiteľského povolania. Dosiahnutie atraktivity zvýšením platov nastupujúcich pedagógov bolo dobrým, ale nepostačujúcim pokusom o prilákanie mladých do tejto profesie.
Čo sa jej naopak nepodarilo?Pani ministerka v tomto roku predložila po dvoch rokoch zákon, ktorý sme nazvali ošklbanou sliepkou. Spočiatku mal zákon aj isté ambície a snahy niečo zmeniť (hodnotenie riaditeľov, kariérny rozvoj, riaditeľ manažér, systém vzdelávania), ale verzia, ktorá prišla do parlamentu, bola slabým čajovým odvarom, ktorý nič nové nepriniesol, skôr naopak. Zamrzol systém vzdelávania, ktorý nie je dodnes ani po 4 mesiacoch spustený a pripravený, nemáme vízie fungovania škôl. Ministerstvo malo v tomto roku pripraviť a realizovať prvé kroky akčného plánu Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania, ale iba teraz v decembri na poslednú chvíľu vytvára akési pracovné skupiny. Očakávame, že to bude prezentované ako úspech, hoci je úplne jasné, že táto vláda sa chce z akejkoľvek podpory školstva už iba vyzuť. Tak, ako sa to stalo so zákonom o povinnom predškolskom vzdelávaní, ktorý je zatiaľ iba na papieri a nerealizuje sa v praxi. Ministerstvo nebolo schopné otvoriť ani len trh učebníc v tomto roku. A ako bodka za všetkým nám prikázala preukazovať sa populistickými odpisymiz registra trestov, učitelia sú pred Vianocami donútení zabezpečovať ich pre zamestnávateľov pod hrozbou prepustenia z práce.Rovnako by ma zaujímalo, ako by ste zhodnotili pôsobenie ministerky Lubyovej na čele rezortu školstva, nakoľko sa blížia voľby a jej aktuálne funkčné obdobie je na konci? Čo sa jej podľa vás podarilo a čo naopak mala urobiť, ale nevyšlo jej to?Ministerka časť verejnosti na začiatku pôsobenia vo vláde ohúrila v porovnaní s predošlým ministrom schopnosťou artikulovať a reagovať k veci. Veľmi rýchlo všetciprosím pochopili, že je to iba ďalšia hovorkyňa strany, nie osobnosť s jasnými víziami. Nepresadila nič zásadné, iba si poslušne plnila stranícke domáce úlohy. Sprevádzali ju kauzy v oblasti eurofondov, neschopnosť riešiť problémy so SAV, rušenie Inšitútu vzdelávacej politiky, arogancia komunikácie iba s protihráčmi ako sú odbory, ktorí jej dvorili. Bohužiaľ, ostáva po nej len zle odvedená práca v podobe zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch, nedoriešené učebnice, prepadnutých 100 miliónov v eurofondoch, zahodená reforma Učiaceho sa Slovenska. Novú vládu naopak čakajú záväzky, ktorých zodpovednosť táto vláda nebude už musieť niesť – excel tabuľka Národného programu NPRV plná úloh na roky 2020 – 2025 a je otázne, ako sa k nim postavia. Táto ministerka sa značne pričinila o to, že školstvo nezastavilo svoj úpadok.Na čom by bolo podľa vás potrebné v roku 2020 v oblasti školstva pracovať? Na čo by sa malo ministerstvo v budúcom roku zamerať?Školstvo potrebuje systematický a sústredený záujem vlády. Viacero dôležitých legislatívnych krokov je zrejme úradníkmi nachystaných, ale končia opakovane v šuplíkoch – zrušenie práva veta zriaďovateľa, posilnenie rady školy, obmedzenie funkčných období riaditeľov, zjednotenie financovania škôl a prechod všetkých škôl pod ministerstvo školstva, podpora odborných tímov a asistentov učiteľa. Niektoré zmeny na úrovni legislatívy je možné urobiť hneď, ak bude politická vôľa. Niektoré postupne, ako napr. inkluzívne vzdelávanie. Potrebujeme sústredene začať komunikovať s praxou, učiteľmi, občianskym sektorom a pripravovať akékoľvek zmeny participatívne.
Čo želáte školstvu, vede a výskumu do roka 2020?
Historicky prvého osvieteného ministra, ktorý bude problematike rozumieť, otvorene komunikovať, žiť pre školstvo a bojovať za neho aj za cenu demisie. Zaslúžime si po 30 rokoch ozajstnú osobnosť a politickú vôľu povýšiť školstvo na problém č. 1.Pracovné podmienky učiteľov a odborných zamestnancov na školách (výzvy/problémy pre učiteľov, atraktivita učiteľského prostredia, vzdelávanie učiteľov, vnímanie učiteľa v spoločnosti, práca učiteľov s dátami)
1. Ako by ste charakterizovali slovenské učiteľské prostredie? Na úrovni kolegov: Podporuje neformálnu spoluprácu a zdieľanie skúsenosti a zručností?
Bohužiaľ, táto téme je jedna z najslabších stránok škôl. Je to pracovná kultúra, ktorá takmer vôbec nereflektuje Zákonník práce, demokratické a participatívne procesy, na mnohých školách nie je samozrejmé, že riaditeľ rokuje o pracovných podmienkach so zástupcami zamestnancov alebo odbormi na škole. Že zamestnanci majú svoje pomerne veľké práva, ktoré sa často nerešpektujú. V školách fungujú kamarátske praktiky, ktoré vytvárajú nerovnaký prístup. Kroky zamestnávateľa sú tak často svojvoľné a nepredvídateľné bez dostatočného prerokovania a súhlasu zamestnancov. A tak sa potom správajú aj učitelia voči žiakom. Ak je šikana v zbore, prirodzene tak to vyzerá aj medzi žiakmi. Toto je snáď najväčšia výzva pre školstvo.
2. Na úrovni zamestnanec a zamestnávateľ: Aké má možnosti učiteľ brániť sa ak zažíva bossing?
Učiteľ dnes nemá veľké možnosti sa brániť, v dôsledku bossingu je izolovaným od kolegov. Je to aj vďaka nejednoznačne formulovaným predpisom a rozsiahlej zodpovednosti riaditeľa. Môže sa obrátiť na zriaďovateľa a inšpektorát práce, lenže bossing sa ťažko dokazuje a kým sa vyrieši, už nevládze bojovať a odchádza z takéhoto pracoviska. Teror, aký sa dá vytvoriť v pedagogickom prostredí, má niekedy až neuveriteľné podoby – kárne opatrenia, zbavovanie dovtedajších funkcií, poverovanie rôznymi úlohami nad rámec pracovnej zmluvy, cez podporu petície rodičov, nepúšťanie na akcie mimo vyučovania, pranierovanie na poradách pred všetkými kolegami alebo v neprítomnosti učiteľa, volanie do riaditeľne za účasti vedenia školy, zámerná zmena rozvrhu, predmetov a tried. Sú to tiché, zákerné zmeny, často na hrane zákonov, aj za ich hranou, ale učiteľ často nevie, že sa porušujú jeho práva, nedokáže sa brániť, nemá právne minimum. Kolegovia sú ticho a buď vedeniu školy ešte nadbiehajú alebo sa pre vlastné bezpečie prestanú s učiteľom baviť.
3. Je dostatočný spôsob akým sa môže učiteľ ďalej rozvíjať? Má učiteľ na tieto vzdelávania čas? Aký majú učitelia postoj k rozširovaniu svojho vzdelávania?
Nový zákon zatiaľ blokuje možnosti vzdelávania učiteľov, lebo Ministerstvo nemalo nachystaný systém vzdelávania a vymýšľa ho za pochodu. Nový systém zredukoval možnosti profesijneho rozvoja, učiteľ a niektoré profesie môžu získať príplatok v podstate iba do výšky 9 %, čo je o 3 % menej ako doteraz. Zvyšné 3 % získa len malá časť pedagógov. Učitelia by sa aj radi vzdelávali, keby sa nemuseli vzdelávať cez víkendy, sviatky a dovolenky. Hoci zákon umožňuje 5 dní vzdelávania, v praxi sa to deje veľmi obmedzene, vzdelávanie sa často ani neprepláca a učiteľ ho realizuje vo svojom voľne a za vlastné peniaze.
4. Je potrebné obraz v spoločnosti vylepšovať? Ak áno, ako a prečo? Ak nie, prečo?
Obraz učiteľa v spoločnosti postupne slabne. Nemá finančné ohodnotenie, aby si mohol dovoliť založiť si rodinu. Atraktivita pedagogických fakúlt je veľmi nízka, je to skôr určitý spôsob na získanie titulu. Tí najšikovnejší do školstva nepôjdu, odídu radšej do zahraničia alebo súkromného sektora. Okrem finančného statusu chýba rešpekt k učiteľovi predovšetkým od vedenia školy, ktoré sa neraz učiteľa nezastane a vystavuje ho útokom od rodičov a žiakov, čo vedie k ďalšej denestácii. Takáto kultúra potom vedie k tomu, že učiteľ musí o svoju pozíciu neustále bojovať.
Nové volebné obdobie (očakávania od budúceho ministra, potrebné zmeny v systéme)
1. Skúsite pomenovať veci, na ktoré by sa malo ministerstvo v budúcnosti zamerať?
Máme tu dve zásadné oblasti, ktoré sa dajú zhrnúť do inkluzívneho, čiže demokratického vzdelávania. Na úrovni každého žiaka v triede a jeho prístupu ku kvalitnému vzdelávaniu a na úrovni sebavedomého učiteľa s particpatívnym systémom riadenia školy. Nová vláda musí výrazne zamerať pozornosť na školstvo ako tému dňa. Na úrovni financovania a HDP, kvalitných europrojektov a otvorenia škôl väčšej slobode vo všetkých oblastiach.
2. Čo by malo byť cieľom slovenského školstva? Kde by sa malo začať?Školstvo potrebuje systematický a sústredený záujem vlády. Väčšina zásadných krokov je nachystaných, ale končia opakovane v šuplíkoch – zrušenie práva veta zriaďovateľa, posilnenie rady školy, zjednotenie financovania škôl a prechod všetkých škôl pod ministerstvo školstva, podpora odborných tímov a asistentov učiteľa. Niektoré zmeny na úrovni legislatívy je možné urobiť hneď ak bude politická vôľa. Niektoré postupne, ako napr. inkluzívne vzdelávanie.
3. Aké budete mať požiadavky od budúceho ministra?
V januári pripravujeme diskusiu pre budúcich ministrov školstva, kde im chceme klásť reálne otázky a predostrieť reálne problémy zo škôl a pýtať sa na ich riešenia. Potrebujeme, aby nový minister bral učiteľov a školy vážne. Očakávame, že budeme participatívne prizývaní k rokovaniam o zásadných veciach a k tvorbe zmien. To je participatívna demokracia.
