Viac voľnosti a inteligentnej podpory

Preambula – úvod

Pri pohľade na školstvo prevláda na Slovensku zmes rezignácie, nízkych očakávaní a pocitu, že zmena k lepšiemu bude úlohou až pre ďalšie generácie. Niektoré veľké zmeny posledných rokov zvládla krajina vynikajúco, iné s ťažkosťami, no do zopár oblastí akoby ani nemala chuť či energiu naozaj sa pustiť – a školstvo, najmä základné a stredné školstvo, je jednou z nich. Domnievame sa, že sa dá na veci pozrieť aj z druhej strany, že tu je šanca na pozitívne kroky a na výrazné zlepšenie vecí, a dokonca že niektoré zmeny k lepšiemu sa v školstve dajú urobiť aj v horizonte zopár najbližších rokov. A ak má byť krajina schopná uspieť nielen ako zdroj lacnej a prispôsobivej pracovnej sily, ale aj ako zdroj tvorivých ľudí s nápadmi, s chuťou a schopnosťou nachádzať riešenia, potom nízke očakávania a rezignáciu voči školstvu treba nahradiť tým, čo požadujeme aj od iných oblastí: kvalitou, súťažou, priestorom a podporou.

Tvorcovia tohto textu spolu s ďalšími spolupracovníkmi a spolupracovníčkami dlhé roky pôsobia v oblasti základného a stredného školstva ako zakladatelia, riaditelia, manažéri, stratégovia, tvorcovia koncepcií, pedagógovia na školách a vzdelávacích inštitúciách. Máme tisícky absolventov medzi najšikovnejšími ľuďmi tejto krajiny, stovky špičkových absolventov skvelých univerzít na Slovensku i vo svete, desiatky kvalitných študentov schopných obstáť v konkurencii na Harvarde či na Cambridge, na univerzitách v New Yorku, v Londýne, v Manchesteri, v St. Andrews, vo Viedni, v Prahe, v Brne… Patríme medzi aktívne školy, predstavujeme učiteľky a učiteľov, ktoré a ktorí môžu pomôcť vniesť do školstva modernejšieho a aktívnejšieho ducha.

V celom systéme základného a stredného školstva pociťujeme, že by mu prospelo menej centralizácie, viac slobodného priestoru, väčšia otvorenosť voči okolitému svetu, voči ľuďom zvonku. Myslíme si, že školy potrebujú viac dôvery, imaginatívnosti, energie i odvahy, viac voľnosti spojenej s väčšou zodpovednosťou. Sme presvedčení, že naše školy budú lepšie fungovať, ak s nimi štát bude lepšie komunikovať, ak im poskytne reálnu a inteligentnú, nie iba formalizovanú a zbyrokratizovanú podporu, ak rozvinie a skvalitní systém podporných služieb pre školy, ak zlepší kontrolu nad výkonom vzdelávania, ak pomôže prehodnotiť postavenie učiteľa či učiteľky, vrátane ich kariérneho rastu.

Vďaka početným interakciám a komunikácii s našimi najdôležitejšími zákazníkmi – rodičmi a študentmi – vieme, cítime, že ich záujem je podobný a čoraz silnejší. Veríme spolu s nimi, že mnohé veci by sa dali robiť lepšie, a vieme, že medzi riaditeľmi a učiteľmi nie sme ani zďaleka sami. Je nás viac, ako by sa mohlo zdať – aktívnych riaditeľov a učiteľov na verejných, cirkevných i súkromných školách po celej krajine, ktorí sa vo svojich podmienkach usilujú poskytnúť svojim študentom to najlepšie.

Nie sme ľudia, ktorí prichádzajú s požiadavkami a so sťažnosťami – naopak, cieľom je poskytnúť pomoc, spoluprácu, spojenectvo, hľadať, čo sa dá (namiesto nariekania, čo sa nedá). Podobne ako inde aj tu platí, že oblasť, v ktorej pôsobíme, je ako „zaoceánsky parník“, ktorý má ohromnú zotrvačnosť a otáča sa pomaly, a preto sa domnievame, že systematický prístup a budovanie stratégie je užitočné kombinovať s pružnými krokmi všade tam, kde to je možné.

V nasledujúcom texte formulujeme naše predstavy a našu ponuku do nasledujúcich zásad, priorít i konkrétnych krokov vedúcich k žiaducim zmenám.

1. Kurikulárna reforma – potreba zmeny

Je potrebné zmenšiť obsah učiva založeného na pamätaní si, aby bol dostatok času na poznávanie teoretických aj praktických súvislostí a tréning kľúčových kompetencií žiakov.

Dnes už je každému jasné, že v súčasnosti sa

· Nedá učiť každého všetko a ani každého to isté

· Ťažisko vzdelávania vo veľkej miere musí presmerovať od učenia faktov k učeniu práce s nimi

Z toho vyplýva, že štát musí

· Zredukovať množstvo učiva, ktoré sa má každý žiak naučiť – volajme to základné učivo

· Vytvoriť časový priestor na naplnenie možností a potrieb jednotlivých žiakov nad rámec základného učiva – volajme to voliteľné učivo

Štátny vzdelávací program (ŠVP) z roku 2008 bol pokusom vykročiť správnym smerom, nebol však ani poriadne začatý a tobôž dotiahnutý do konca. Učebné plány v štátnom vzdelávacom programe stanovili časové dotácie povinných predmetov tak, že na realizáciu vlastných programov škôl nezostal vyčlenený takmer žiadny čas. V jednotlivých oblastiach zostali úzko definované predmety s podrobne popísanými povinnými témami. Zostalo priveľa memorovania a očakávania, že všetci budú vedieť všetko, ale primálo času na dôležitejšie veci, ako je napr. vedenie študentov k samostatnému rozmýšľaniu, hlbšie ponorenie sa aspoň do niektorých oblastí a tém, rozvoj tvorivosti, spolupráca medzi predmetmi a ich integrácia. To všetko sa ľahko a bohato vykazuje na papieri, no málo a ťažko uskutočňuje v realite.

Cesta k zlepšeniu základného a stredného školstva preto musí ísť aj cez odstraňovanie chýb a nedostatkov, ktoré sa dostali do ŠVP. Najdôležitejšie nedostatky vidíme v tom, že:

· Učebné plány zúžili školám ich priestor slobody.

· Obsah vzdelávania zostal predimenzovaný – jednotlivým predmetom ubudlo viac vyučovacích hodín, než učiva.

· Definované výkonové štandardy v mnohých predmetoch neprinášajú želaný posun od faktografie ku kognitívnym a psychomotorickým zručnostiam a k budovaniu postojov.

· Neexistuje jednotný formát pedagogických dokumentov pre všetky predmety – každý predmet je napísaný iným štýlom a v inej štruktúre, takže nie je jasné, či celý ŠVP vôbec má jednotnú koncepciu definovania obsahu vzdelávania.

· Úvodné časti ŠVP, ale aj dokumenty niektorých predmetov predstavujú viac teoretický elaborát, v ktorom sa miešajú a prelínajú viaceré, niekedy navzájom si odporujúce teoretické koncepty – takže dokument sa stáva ako celok nezrozumiteľným a v praxi ťažko použiteľným.

· Štruktúra obsahu jednotlivých predmetov vychádza zo štruktúry vedných disciplín, a nie je nijako ukotvená v každodennej skúsenosti žiakov.

· Zverejnené vzorové školské vzdelávacie programy (ŠkVP) sú v časti osnov vyučovacích predmetov identické so štátnym vzdelávacím programom – to jasne prezrádza, že štátny vzdelávací program bol pripravený ako hotový materiál, určený pre priame použitie v školách, a nie ako východisko pre tvorbu navzájom odlišných školských vzdelávacích programov; takýto stav je však v rozpore s ideou dvojúrovňovej tvorby vzdelávacích predmetov, a tým aj s literou školského zákona.

Inovovaný ŠVP by mal obsahovať v každej vzdelávacej oblasti a predmete to, bez čoho sa nedá rozvíjať ďalšie štúdium odboru.

2. Základné učivo, obsahový a výkonový štandard

Zredukovanie objemu základného učiva je potrebné aj preto, aby sa rozvíjanie poznania, spôsobilostí a zručností žiakov dalo zvládnuť vo vymedzenom čase. Preto je potrebné nanovo vymedziť základné učivo a požadované spôsobilosti pre jednotlivé stupne vzdelania.

Ako sme už naznačili, podľa nášho názoru treba rozlíšiť a zadefinovať základné učivo ako správne vymedzený, poskytnutej časovej dotácii zodpovedajúci obsahový a výkonový štandard. Základné učivo by mali zvládnuť všetci žiaci absolvujúci príslušný stupeň vzdelávania, má byť materiálom, na ktorom sa trénujú všetky kľúčové kompetencie.

Obsahový štandard by sa mal zadefinovať v takom rozsahu, ktorý pri minimálnych informáciách a skúsenostiach umožní adekvátne narábať so širokým okruhom javov a v kombinácii s výkonovým štandardom umožní aj samoštúdiom žiakom zvládnuť hlbší obsah odboru.

Výkonový štandard by sa mal odvíjať sa od obsahového štandardu. V takomto chápaní je postavený na zvládnutí obsahu na všetkých úrovniach kognitívneho výkonu podľa revidovanej Bloomovej taxonómie a na rozvoji psychomotickej a afektívnej domény s využitím Simpsonovej a Kratwohlovej taxonómie.

3. Kurikulárna reforma – realizácia zmeny

Navrhujú sa zásady prestavby štátnych vzdelávacích programov: vybrať kľúčové témy učiva na základe skúsenosti a spôsobu myslenia žiakov, uvoľniť predpis vymedzenia potrebného času na celú vzdelávaciu oblasť a nie na každý predmet a rok, dať školám viac času k dispozícii pre školský vzdelávací program Navrhujú sa i záväzné termíny zavedenia vzdelávacích programov podľa uvedených zásad..

Ako tieto zmeny realizovať? Navrhujeme postupovať nasledovne:

a) S platnosťou od 1.9.2011 upraviť učebné plány tak, aby bol pre školu záväzný iba celkový počet hodín vzdelávacej oblasti na určitom stupni vzdelávania (ich distribúcia do ročníkov bude v kompetencii školy) a zároveň bude určená iba dolná hranica celkového týždenného počtu hodín v jednotlivých ročníkoch (tú bude hradiť štát – škola však môže hodiny pridávať navyše, ak ich vie zaplatiť a ak s tým súhlasí rada školy).

b) K 1.1.2012 zverejniť revidovaný štátny vzdelávací program, ktorého účinnosť bude stanovená na 1.9.2013. Revidovaný ŠVP by mal spĺňať nasledujúce podmienky:

· V učebných plánoch bude prikazovať iba toľko hodín, aby školy mali reálny priestor na disponibilné hodiny (štát môže určiť napríklad na 1. stupni 80% hodín, na 2. stupni 65% hodín, na strednej škole 55% hodín).

· Bude stanovené základné učivo každej vzdelávacej oblasti. Kritériom výberu by nemalo byť uchovať počet hodín, ktoré jednotlivý predmet doteraz mal (škola je pre žiakov, nie pre učiteľov), ale vybrať z možných tém tie, ktoré sú nevyhnutné pre ďalšie vzdelávanie, ďalej tie, ktoré môžu byť spoločné pre celú vzdelávaciu oblasť a napokon tie, ktoré prinášajú možnosť tréningu kľúčových aj špeciálnych kompetencií (napríklad laboratórne práce).

· Vytvorí sa priestor na integráciu predmetov.

· Učivo bude navrhnuté tak, aby vychádzalo z bežných životných situácií a z poznania spôsobu myslenia žiakov – teda nie tak, aby východiskom osnovania bola štruktúra vedných disciplín.

· Disponibilné hodiny, ktoré si určia školy, je možné použiť napríklad na profiláciu školy na ponuku menej tradičných predmetov (aj podľa potreby daného regiónu); na prácu so slabšími žiakmi na základnom učive a s lepšími žiakmi na rozšírenom učive (tak, aby každý zažíval úspech, no zároveň aby každý mohol ďalej rásť); na prípravu na prijímacie pohovory na vyšší stupeň a pod.

c) K 1.7.2013 pripraviť aspoň tri navzájom odlišné vzorové školské vzdelávacie programy pre každý stupeň škôl, spolu s metodikami pre jednotlivé vzdelávacie oblasti . Tým by sa urobil prvý krok ku skutočnej diferenciácii škôl. Ku každému vzorovému programu zároveň začať vydávať učebnice, aspoň v elektronickej forme – tým vytvoríme základ pre budúce otvorenie trhu s učebnicami.

4. Otvoriť školu ľuďom zvonku

Navrhuje sa uvoľniť kvalifikačné predpisy pre vykonávanie povolania učiteľa a pre výkon funkcie riaditeľa školy. Sú v praxi dlhoroční učitelia odborníci vo svojom odbore, ktorí sú uznávanými pedagógmi zo strany rodičov i žiakov, ale nemajú podľa dnešných predpisov platný „papier. Kvalitný manažér školy nemusí mať vždy dlhoročnú pedagogickú skúsenosť.

Podľa platnej legislatívy (najmä zákon 245/2008, 317/2009 a vyhlášky MŠ 437/2009 a 445/2009) dnes školu smú riadiť iba absolventi s ukončeným pedagogickým vzdelaním, prípadne s doplnkovým štúdiom pedagogiky, psychológie a didaktiky predmetu.

Štát by mal umožniť, aby riadiace funkcie v školách mohli zastávať aj ľudia bez pedagogickej fakulty či tzv. pedagogického minima; zriaďovateľ a rada školy so všetkou zodpovednosťou vyberú najvhodnejšieho riaditeľa/riaditeľku, ktorý/á môže a nemusí mať pedagogickú prípravu (podobne ako môže a nemusí mať manažérsku skúsenosť).

Takisto je dôležité, aby škola mohla byť v spojení s ľuďmi z praxe, od častého pozývania hostí na hodiny až po nejakú formu ich zapojenia do vyučovania, napríklad v spolupráci s učiteľom.

Ďalšie kroky musia byť už v kompetencii škôl; budú súvisieť s týmito a s ďalšími trendami, ktoré sa odohrávajú v modernom vyučovaní – tie výrazne menia úlohu učiteľa, no jeho význam skôr posilňujú ako znižujú:

· rola učiteľa sa od nositeľa faktov a poznatkov posúva k lektorovi, trénerovi a koučovi, ktorý sa síce vyzná v danom obsahu, no necháva svojich zverencov čo najviac z neho objavovať samých

· okrem výkladu necháva študentov pracovať workshopovou formou, pričom učiteľ (ako lektor, tréner a kouč) dohliada na celý proces, študentov usmerňuje a koriguje, a tiež povzbudzuje a „prichytáva pri úspechoch“

· učiteľ (ako lektor, tréner a kouč) si nachádza čas na individuálne rozhovory so študentami a rozhovory v malých skupinkách, pri ktorých spoločne monitorujú dosiahnutý pokrok a stanovujú si ciele, na ktorých študent ďalej pracuje

Aj kvôli týmto a ďalším trendom je potrebné, aby v kurikulárnej reforme štát zadefinoval základné učivo a dal školám väčší priestor – inak na takéto objavovanie a uvažovanie študenti a učitelia nikdy nebudú mať čas.

5. Postavenie učiteľa

Navrhuje sa dať riaditeľom škôl väčšie kompetencie pri ohodnocovaní učiteľov a zamestnávaní učiteľov. Je potrebné tiež uvoľniť predpisy pre ďalšie vzdelávanie učiteľov a uznávať a ohodnocovať tie formy rastu učiteľa, ktoré sú prínosom pre žiakov. Preto treba umožniť viaceré konkurenčné formy vzdelávania učiteľov a posúdenie ich prínosu zo strany učiteľov i zo strany riaditeľov škôl.

Privítali by sme inováciu systému kariérneho rastu učiteľa. Posledné zmeny (zákon 24/2008, 317/2009, vyhláška MŠ 445/2009) priniesli ešte väčší dôraz na systém atestačných skúšok a učiteľov vedie k naháňaniu „kreditov“, ktoré možno získať na štátom poskytovaných vzdelávacích podujatiach. Vzdelávanie je praktickou potrebou každého učiteľa, ktorý má ambíciu obstáť pred žiakmi, no naordinované formy kontinuálneho vzdelávania nie vždy prispievajú ku kvalite učenia a často sú robené príliš formálne. Celý kariérny rast vyzerá tak, akoby mal ochrániť existenciu metodických centier, ktoré ponúkajú na trhu ďalšieho vzdelávania učiteľov lacné (lebo štátom z daní už zaplatené), niekedy kvalitné, inokedy však nekvalitné produkty. Do kariérneho rastu by malo byť zahrnuté aj doterajšie vzdelávanie, úspešná činnosť učiteľa (výchova špičkových študentov, vysoká pridaná hodnota u žiakov, ktorí potrebujú väčšiu podporu apod.). Vítaná by bola aj rovnosť vo financovaní akreditovaných kurzov bez ohľadu na zriaďovateľa (poskytovateľa).

Legislatíva by sa mala postarať o to, aby škola učiteľov mohla ohodnotiť na základe ich reálneho prínosu pre žiakov (a nie podľa spôsobu odmeňovania stanoveného tabuľkami). Škola by tiež mala mať slobodu upraviť svoje vzťahy s učiteľmi nie výhradne formou pracovno-právneho vzťahu, ale aj formou zmlúv podľa obchodného zákonníka (tak, aby sa napríklad zaujímavá osobnosť mohla stať učiteľom jedného predmetu aj na viacerých školách súčasne). To by mohlo byť impulzom k zvýšeniu kvality práce učiteľa. Umožní sa individuálna dohoda o rozsahu a podmienkach vyučovacej a inej pedagogickej (i nepedagogickej) činnosti konkrétneho učiteľa v konkrétnej škole. Učiteľ si tak bude môcť zvoliť svoju individuálnu stratégiu profesionálneho rozvoja (špecializácia na určité témy alebo metódy, ktoré bude ponúkať viacerým školám, vytvorenie priestoru na výskumnú a inú odbornú činnosť popri vyučovaní a pod.) Učitelia i školy si tak budú môcť vybrať medzi stabilným pracovným úväzkom na jednej škole a v istom zmysle neistým, ale flexibilným a motivujúcim „skladaním“ pedagogického tímu resp. pracovného času. Pritom tieto dva spôsoby bude možné vhodne kombinovať.

6. Podpora a kontrola zo strany štátu

Je potrebné odstrániť prílišnú inštitucionálnu a legislatívnu centralizáciu. Navrhuje sa vytvoriť podmienky pre vznik konkurenčného trhu na vývoj učebníc a poskytovanie služieb pre školy ako napr. tvorbu testov.

Úlohou štátu je nastaviť rámce vzdelávacieho procesu, podporovať rast kvality škôl a tiež kontrolovať požiadavky na obsah, kvalitu a rovnosť vzdelávania. Podporu a kontrolu zo strany štátu v súčasnom systéme zabezpečujú priamo riadené organizácie (PRO) MŠ. V niektorých kritických chvíľach – napríklad pri zavedení kurikulárnej reformy a Školského vzdelávacieho programu v roku 2008 – skutočná podpora školám chýbala: s učiteľmi nikto riadne nekomunikoval, nebola pripravená žiadna podpora pre učiteľov (učebnice, metodiky a pod.). Naopak, až príliš často je náplňou práce PRO vytváranie formalizovaných štruktúr a následné bazírovanie na ich dodržiavaní, čo však nijakým spôsobom neprispieva ku kvalite vzdelávania. Preto je potrebné zásadným spôsobom prehodnotiť ich činnosť a postavenie v štruktúre rezortu, čo ide ruka v ruke s nastavením finančných tokov. Viaceré činnosti zaradené medzi záujem štátu je možné získať outsourcingovou formou na základe ad hoc grantových výziev, do ktorých sa budú môcť zapojiť univerzity (napr. výskum, definovanie základného učiva a pod.) alebo súkromné firmy či osoby (napr. merania).

Vo všetkých podporných službách navrhujeme postupné otvorenie trhu, na ktorom budú súťažiť špecializované firmy a vzdelávacie organizácie. Financie na túto činnosť bude poskytovať štát vo forme účelovo viazaných voucherov priamo školám, ktoré si budú tieto služby kupovať na trhu.

Osobitnou kapitolou sú učebnice. Pokladáme za prirodzené, aby sa postupne vytvoril aj trh s učebnicami. Štát si musí ujasniť, ako sa majú učebnice financovať, ako zabezpečiť hospodárne zaobchádzanie s nimi a ako a kto bude posudzovať kvalitu učebníc. Toto sa nedá urobiť okamžite, ale je dobré vidieť to ako cieľ a minimálne toto prostredie pripraviť.

Pre lepšie pochopenie našich myšlienok uvádzame, čo považujeme za záujem štátu a čo za podporné služby.

– Záujem štátu. Sme presvedčení, že záujmom štátu by malo byť:

a) Definovanie základného učiva (dnes úloha ŠPÚ a ŠIOV).

b) Kontrola fungovania škôl z hľadiska dodržiavania zákona a základného učiva (dnes úloha ŠŠI).

c) Medzinárodné porovnávacie a národné certifikačné merania (dnes úloha NÚCEM).

d) Zhromažďovanie informácií o vzdelávacej sústave (dnes úloha ÚIPŠ).

e) Základný pedagogický výskum (dnes úloha univerzít).

– Podporné služby. Medzi podporné služby zaraďujeme:

a) Aplikovaný pedagogický výskum (dnes úloha ŠPÚ a univerzít).

b) Externé hodnotiace vstupy do škôl s cieľom podporiť rast kvality vzdelávacieho procesu v školách (dnes úloha ŠŠI).

c) Tvorba, posudzovanie, vydávanie a distribúcia učebníc a iných vzdelávacích médií (dnes úloha ŠPÚ, vydavateľstiev a AD REM).

d) Ďalšie vzdelávanie učiteľov (dnes úloha MPC).

7. Záver

Je potrebné z legislatívy odstrániť nezmyselné obmedzenia škôl. Uvedené sú tu len niektoré príklady: prečo má riaditeľské voľno povoľovať krajský školský úrad, keď riaditeľ školy vie, v akom rozsahu má v škole napr. problém s jedálňou alebo inú prevádzkovú haváriu. Je nevhodné určovať maximálny počet žiakov v triede presným číslom.

Sú ešte ďalšie oblasti, kde by mal štát poskytnúť školám viac voľnosti a inteligentnej podpory. Niektoré školy napríklad ťažko znášajú, že musia mať maximálne 22 detí v 1. triede a 25 detí v ročníkoch 2-4 (ak je o školy veľký záujem, trom deťom musí škola povedať, že ich prijme až od druhého, ale nie od prvého ročníka). Alebo iný príklad: zvýšená centralizácia v posledných rokoch sa prejavila aj v takýchto maličkostiach ako je udeľovanie riaditeľského voľna – to si musí riaditeľ podľa súčasných predpisov nechať schváliť na príslušnom Krajskom školskom úrade, ktorý mu jeho zámer schváli alebo neschváli.

A okrem toho sú veci , ktorým sme sa v tomto texte nevenovali – napríklad obrovskej výzve, ktorú pre krajinu a pre mnohé školy po Slovensku predstavuje úloha zlepšenia vzdelávania pre Rómov. Myslíme si, že to je niečo, čo bude vyžadovať osobitné, prinajmenšom rovnako zásadné a rozsiahle zamyslenie ako toto naše.

Nechceme zmeniť všetko hneď a nemyslíme si, že každého trápia všetky veci rovnako. Práve preto by školy mali dostať viac priestoru sa samostatne rozhodovať. Je možné, že mnohé školy budú pracovať tak ako dosiaľ – a ak s tým ich študenti a ich rodičia a zriaďovatelia budú spokojní, nič im v tom nebude brániť. Iné, aktívne školy, by však privítali viac priestoru, a vedeli a chceli by ho v prospech svojich študentov využiť.

Od medzinárodných a domácich odborníkov, od študentov a rodičov, ale aj od ďalších kľúčových zákazníkov – domácich a zahraničných vysokých škôl – už dosť dobre vieme, k čomu máme žiakov a študentov viesť. Budú potrebovať viac tvorivosti, kritického myslenia, samostatného rozmýšľania, schopnosti debatovať a argumentovať, riešiť problémy a preberať zodpovednosť, a schopnosť celý život sa ďalej učiť…

Dnešný systém to umožňuje iba málo a ťažko, no sme presvedčení, že zmena k lepšiemu v školstve nemusí na Slovensku čakať na ďalšie generácie. Za 20 rokov prvej ČSR a v podmienkach, ktoré boli ťažšie ako tie dnešné, sa aj v oblasti školstva podaril obrat a posun, z ktorého neskôr ľudia profitovali dlhé roky. Prinajmenšom takýto obrat bude krajina potrebovať aj teraz, ak sa slová o „vzdelanostnej ekonomike“ majú aspoň sčasti stať skutočnosťou. Rok 2013, ktorý bude znamenať 20 rokov od roku 1993, je za rohom. Je už čas na to, aby sme zmenili paradigmu. Školstvo nie je iba záťaž, naopak: je to príležitosť pomôcť krajine, aby aj dlhodobo dokázala obstáť.

Mária Smreková, riaditeľka, 1. súkromné gymnázium, Bratislava

Martin Kríž, učiteľ, Gymnázium Gelnica

Daniel Bútora, riaditeľ, Združenie škôl C. S. Lewisa, Bratislava

Helena Pašiaková, riaditeľka, Evanjelické gymnázium Tisovec

Zuzana Munková, riaditeľka, Spojená škola ZŠ a Gymnázium Juraja Hronca, Bratislava

Pavol Černek, VŠ učiteľ, Trnavská univerzita

Peter Smrek, VŠ učiteľ, Stavebná fakulta STU

Irena Hermannová, riaditeľka, Katolícke gymnázium Štefana Moyzesa, Banská Bystrica
Marián Damankoš, riaditeľ Evanjelickej spojenej školy, Prešov

K textu sa zatiaľ pripojili:

Juraj Droppa, zriaďovateľ súkromnej základnej školy – Škola u Filipa, Banská Bystrica
Tomáš Tahy, Centrum pre filantropiu, Bratislava
Viera Mocáková, Hotelová akadémia, Michalovce
Mária Barancová, Slovenská komora učiteľov