„V tomto svete pôsobia aj iné sily než zlá vôľa…“ (J. R. Tolkien)
Emócie a dobré skutky v týchto časoch ruka v ruke prinášajú bohaté ovocie. Súčasne s tým je čas aj na hlbšiu a systémovú reflexiu. Čo je príčinou páchania zla? Aký je odkaz hrdinstva týchto dní? Aké odpovede dáva náboženstvo či filozofia a aké humanistická či sociálna psychológia? Ako to všetko súvisí so školským prostredím?
„Ľudia šli vždy ďalej. Ale čoho sa držíme my?“ (J. R. Tolkien)
Dva roky zdrvujúcej pandemickej situácie zmenili svet. V závere tohto dejinného obdobia prišla vojna. Takmer podobný scenár sa opakoval už mnoho krát v dejinách. Na konci týchto scenárov bývajú revolúcie i znovuobjavenie hodnôt v spoločnosti. Viac ako kedykoľvek predtým máme možnosť dnes zažiť jednu veľkú otvorenú hodinu občianskej výchovy, dejepisu či etiky s prierezovou témou sociálneho a osobnostného rozvoja. Názov tohto tematického celku je moc a demokracia. Demokracia bola síce kritizovaná už Platónom a Aristotelom, ale nie pre jej túžbu po slobode a spravodlivosti, ale z obavy, že väčšina ľudí sa môže rozhodovať aj pre zlé hodnoty. Títo velikáni múdrosti sa báli nedostatku zodpovednosti a pokrytectva demokracie, nie jej slobody. Hlboko odsudzovali totalitu, autokraciu a oligarchiu. Dnes je však demokracia oveľa viac ako len „vláda ľudu“. Moderná filozofia ju vymedzuje ako konsenzuálne spravovanie vecí verejných, schopnosť chrániť najslabších, zručnosť sokratovsky argumentovať a diskutovať. Lebo vláda väčšiny sa môže razom zmeniť na diktatúru populizmu.
„Ten, kto nedokáže odhodiť poklad, keď je treba, je jeho otrokom.“ (J. R. Tolkien)
Kameň úrazu je uplatňovanie moci
Rozdiel medzi totalitnými režimami, ktoré v terminálnom štádiu môžeme aj dnes vidieť, a tými demokratickými je v koncentrácii moci jednotlivcov. Moc ako esencia vlády nad druhými je všade a pôsobí v každom človeku. P. Zimbardo (2021) upozorňuje, že každý človek je náchylný podľahnúť moci. Aj tí najslušnejší jedinci. Preto každá moc, aj tá demokratická, musí byť systémovo obmedzená, delená a kontrolovaná, lebo ako hovorí známy výrok lorda Actona: Moc kazí a absolútna moc kazí absolútne. Rozdiel medzi demokratickými a totalitnými režimami je aj v tom, že v prvej môžu oponenti otvorene vyjadrovať svoj nesúhlas. Známi americkí psychológovia ako C. Rogers či P. Zimbardo kriticky vystupovali proti uplatňovaniu moci napríklad zo strany USA v irackom Abú Ghrajbu. A dnes by rovnako kriticky vystúpili aj proti ruskej agresii. Sociálna psychológia definuje moc ako silu, ktorá žije predovšetkým vďaka „systému“. Ten umožňuje moci expandovať, dovoľuje moci diktátorov rásť. Systém tvoria obyčajní ľudia, ktorí svojou poslušnosťou a pasivitou umožnili zlu víťaziť. Osobná a situačná moc dokáže málokedy dosiahnuť obludné rozmery bez systémovej podpory.
Kresťanstvo, hierarchia a poslušnosť
Niektorí odborníci tvrdia (napr. sociológ P. Zuckerman, 2022), že aj náboženstvo je takýmto systémom podporujúcim poslušnosť a hierarchiu, či dokonca nacionalizmus a xenofóbiu. Pojem hierarchia je často skreslene spájaný s podriadenosťou či “posvätnou vládou“. Lenže skutočný grécky význam [hierós – arché] je podľa pápeža Benedikt XVI (2010) skôr „posvätný pôvod“. Kresťanský život nemá byť výkonom moci, ale zodpovednosti lásky. Autorita nevychádza od samotného človeka, či spoločenského rebríčka a štruktúry, ale má pôvod v svätosti, v Bohu: „Ježišov spôsob vlády nie je nadvláda, ale pokorná a láskavá služba umývania nôh, a Kristova kráľovská hodnosť nie je pozemský triumf, ale vrcholí na dreve kríža, ktorý je oporným bodom výkonu autority, ktorá je opravdivým výrazom lásky.“ Strach kresťanov z demokratických režimov má iste aj svoje opodstatnenie, ale nie vo velebení a utiekaní sa ku totalitným režimom. Nie je mysliteľné, že by kresťania velebili útoky voči utečencom akejkoľvek farby alebo ospravedlňovali akékoľvek násilie a zlo. Už v rímskych časoch boli kresťania prenasledovaní, ale vždy mali jasno v úcte a rešpekte ku každej ľudskej bytosti. Nikdy nepodnecovali nenávisť a zároveň tvrdo odsudzovali prenasledovanie, boli liberálmi doby, odsudzovali otroctvo i neúctu k ženám či cudzincom. Druhým omylom historickej interpretácie kresťanstva je pojem poslušnosť. Latinské oboedire pochádza pôvodne zo slova audire, čo znamená počúvať. Predložka ob dáva tomu aktívny a dokonavý význam – ako odpoveď človeka na to, čo počul. Celé stáročia sa zamieňajú aktívne počúvanie a potreba slobodne prispievať k životu druhých (Rosenberg, 2019) s pasívnou a slepou poslušnosťou.
Nový deň príde… Aj v školstve?
Aplikácia problematiky moci a totality do oblasti školstva je v tomto kontexte zásadná. Kvalitné, na človeka zamerané vzdelávanie, je základ rastu spoločnosti, prevencia voči extrémizmu, ľudskej hlúposti a manipulácii. Dnešná generácia mladých ľudí je unavená z rečí, kázania a dobre mienených rád. Je hlboko sklamaná zbabelosťou dospelých. Práve nová generácia môže iniciovať zmeny smerom k nenásiliu a tak žiadanému rešpektu. K demokracii bez pretvárky, k slobode spojenej so zodpovednosťou. Viac ako morálne ponaučenia im chýbajú pozitívne vzory v nás dospelých. Učíme ich v školách poslušnosti namiesto porozumenia, hierarchii namiesto spolupráce, pretvárke namiesto osobnej odvahe. Koľko učiteľov sa dokáže postaviť pred svojich študentov a priznať si svoju omylnosť? Koľko riaditeľov škôl či ministrov vníma svoju funkciu ako službu, nie velenie? V koľkých triedach či zborovniach pretrvávajú priateľské a súdržné vzťahy naproti známkam, pokarhaniam či pochvalám v službe diktatúry moci človeka nad človekom? V koľkých školách je rovnocennosť a dôstojnosť každého žitá, bez „prsteňa“ moci?
Moc musí byť porazená. Zničená. Ale nie na bojisku dejín, ale v srdci každého človeka. Dnes i zajtra. Stále nanovo. V každodenných víťazstvách moci s druhými, nie nad druhými. V každodenných rozhodnutiach sa musí nanovo zaskvieť nenásilie, slobodná diskusia, otvorenosť a úcta proti hrubosti vojny a šíreniu nenávisti.
Kiežby nás vojna a dva roky pandémie priviedli na horu Mordor, kde by sme symbolicky prsteň moci zničili: V systémových zmenách zákonov v prospech demokratizácie škôl. V prospech slobodných tried či aulí. V každodenných rozhodnutiach, v triedach, v diskusiách. Znova a znova.
„Ako by mohol svet byť ešte taký ako býval? Keď sa stalo toľko zlých vecí? Nakoniec i to sa pominie. Táto tma. Nový deň príde. A až vysvitne slnko, bude svietiť tým jasnejšie…“ (J. R. Tolkien)
Viktor Križo
autor je učiteľ, psychológ a teológ
Úryvok je ukážkou pripravovanej publikácie O moci v školskom prostredí