Nie je tajomstvom, že Slovenská komora učiteľov dlhodobo žiada, aby sa slovenské školstvo dostalo konečne na úroveň demokracie vyspelých krajín sveta. Nielen v pekne pripravenej hodine občianskej výchovy, či kritickom myslení žiakov na hodine matematiky. Ale aj v realite dospelých samotnej školy. Je až paradoxné, že najnovšie si žiaci môžu už aj vybrať svoje kurikulum, ale na ministerstve školstva o spolupráci a otvorenosti nechcú ani počuť. Paralela sveta detí a školskej triedy so svetom dospelých, zborovní a ministerstva je až nápadne blízka. Sme presvedčení, že zastaviť šikanovanie detí možno iba zastavením šikanovania dospelých, naučiť deti kritickému mysleniu môžu len učitelia, ktorí na porade dokážu vyjadriť zodpovedne hoc aj nesúhlas s vedením školy, učitelia, ktorí nemajú problém slušne upozorniť rodičov, keď nekonajú v záujme svojich detí. Nemôžeme naučiť deti tvorivosti a slobode, ak učiteľ má zhora nadiktované pravidlá. Školský poriadok sa nedá tvoriť participatívne, ak sme pred tým tak isto nevytvárali aj pracovný poriadok. Ak riaditeľ školy bude vrieskať po zamestnancoch, rodičia po riaditeľovi, minister po svojich zamestnancoch, nečakajme, že bude učiteľ empatický k žiakom a deti sa budú mať medzi sebou radi.
Nový koncept riadenia škôl, ktorý v komore žiadame nie je v podstate nový. Chceme len dodržiavanie už platných zákonov. Aby sa všetky pracovnoprávne podmienky na pracovisku transparentne, participatívne a otvorene prerokovávali so zamestnancami (§ 229 Zákonníka práce), aby sa ukončili bludné mocenské boje na pracoviskách, kto z koho, ktoré produkujú iba násilie. Ak učiteľ žiada dovolenku, príplatok alebo sa chce vzdelávať, to nie je dobrá vôľa nadriadeného, že mu to umožní. To je láskavá služba, ktorú nadriadený vykonáva. Dobrý učiteľ slúži žiakom, dobrý riaditeľ ponúka kávu svojím zamestnancom, aby ich práca bavila a neodišli. Máme nedostatok učiteľov a sme svedkami neraz neúctivého zaobchádzania ba až mobbingu zamestnancov nadriadenými. Ak má učiteľ sprevádzať žiakov, vedúci zamestnanec by mal presne tak isto sprevádzať svojich zamestnancov, ktorých podporuje, s ktorými trpezlivo diskutuje a nepoužíva mocenské nástroje typu vyhrážanie, krik, nátlak, manipulácia, reči za chrbtom napr. s rodičom a pod. V tejto krajine stále nechápeme, že byť riaditeľom školy (vedúcim zamestnancom, generálnym riaditeľom, predsedom, ministrom) je služba vo verejnom záujme (zákon 552/2003). A táto služba podlieha aj verejnej kontrole napr. radou školy, zamestnaneckou rady alebo odborovou organizáciou, rodičovským združením, zriaďovateľom ale i laickou či odbornou verejnosťou. Štátne ale aj tie ostatné školy sú verejnými inštitúciami, nie súkromnými firmami. Riaditeľ je ich správca, nie vlastník. Učiteľa kontrolujú žiaci, rodičia a nadriadení, riaditeľa kontrolujú všetci a nie naopak, že iba on kontroluje a riadi všetkých. Úplne sme obrátili význam demokracie. Riadenie je predovšetkým a najmä verejná služba, ktorá je pod drobnohľadom verejnosti.
Byť nadriadený sa vždy spája s mocou a tá je mimoriadne vratká a nebezpečná. Jeden z najvýznamnejších, stále žijúcich svetových psychológov Philip Zimbardo začína svoje rozsiahle vedecké dielo k svetoznámemu väzenskému experimentu otázkou: Ako sa z dobrých ľudí stávajú ľudia zlí? Odpoveď je jednoduchá – systém umožňuje jednotlivcovi nekontrolovanú moc, systém podporuje kumulovanie kompetencií a moci v jednej osobe alebo malej skupinke. Systém umožňuje zneužívanie moci. A moc je naozaj veľmi lákavá a aj slušní ľudia sa jej len veľmi ťažko môžu ubrániť, ak to systém umožňuje. Vidíme to dennodenne v politike, v korupcii, súdnictve, náboženstve po celom svete. Moc je rakovina, esencia zla a zastaviť ju je možné iba systémovými krokmi kontroly, obmedzovania moci jednotlivca, systémom neustálej vzájomnej a otvorenej 360-stupňovej spätnej väzby, reflexiou, deeskaláciou napätia a spoluprácou. Nemá žiadne výnimky. Tolkien nám ukázal, že prsteň je priveľmi krásny a lákavý, než aby sme ho chceli zničiť. Carl Rogers, otec humanistickej psychológie poukázal v svojej knihe O osobnej moci na ničivé následky moci vo vzťahoch, v manželstve, vo výchove, v neustálom hodnotení žiakov, v politike i na pracovisku. Nikto nechce nad sebou kontrolu, ale za to kontrolovať druhých je lákavé.
Našťastie, existuje aj protiváha moci, je to uplatňovanie sily s druhými, predbiehanie sa vo vzájomnej službe, nenásilná komunikácia, celoživotná práca na svojom vlastnom ihrisku. Sú to oní „svätci“ na všetkých stranách, ktorých opísal Viktor Frankl z koncentračných táborov, ale aj Zimbardoví „paradoxní“ hrdinovia (aj riaditelia škôl), ktorí dokážu čeliť zlu, ktoré medzi nami pretrváva a nakoniec ho prekonať pomocou väčšieho dobra v našich srdciach, pomocou osobného hrdinského odhodlania obyčajných ľudí… Myslím, že o toto nám v komore ide.
VIKTOR KRIŽO
Slovenská komora učiteľov
Pozrite si online diskusiu Slovenskej komory učiteľov a Transparency International Slovensko na tému “Transparentný výber riaditeľov škôl”.