Považujem sa tak trochu za „večnú“ študentku. Najprv som vyštudovala vychovávateľstvo na Univerzite Komenského. V tom čase som pracovala ako vychovávateľka na základnej škole. Neskôr som absolvovala magisterské štúdium pedagogiky voľného času. Tam sa však môj problém iba začal. Na vychovávateľku som už mala príliš vysoké vzdelanie, veď na „stráženie detí“ predsa stačí aj stredná škola za menej peňazí. A keďže som absolvovala neučiteľský odbor, tak ani učiteľku som robiť nemohla. A zamestnať sa napríklad v CVČ bolo bez šance…
A tak som občasne pracovala v školstve, ale inak som robila čo sa dalo. Čašníčku, upratovačku… Odvtedy, ako som v školstve začínala ako vychovávateľka, mám celkom desať rokov pedagogickej praxe.
V tom čase manžel odišiel na niekoľko rokov za prácou do zahraničia, aby sme si vôbec mohli zarobiť na vlastné bývanie, a nebývali stále iba v podnájme. Ostala som tu sama s dvoma malými deťmi. Bolo to ťažké obdobie, ale nesťažujem sa. Nebola som lenivá robiť akúkoľvek prácu, lebo práca v školstve bola pre mňa nedostupná. Jednoducho „Východ“ je samostatná republika, kde bez „tlačenky“ jednoducho nedosiahnete nič. „Výberové konania“ na školách radšej ani nebudem komentovať.
Pred pár rokmi sa mi podarilo získať miesto asistentky učiteľa na ZŠ, no po roku a pol mi pani riaditeľka nepredĺžila zmluvu, takže som bola opäť nezamestnaná. Pôvodne to malo byť vraj iba „na chvíľu“, kým nezačne nový projekt, ale tá chvíľa sa natiahla… Tak som skúšala ďalej, na inej škole, a v rámci projektu som sa opäť stala asistentkou na inej škole, no po troch mesiacoch mi bola pracovná zmluva ukončená bez udania dôvodu (v skúšobnej dobe sa dôvod neuvádza). Bez toho, aby som mala pocit, že by som urobila niečo zle. Jednoducho potrebovali (ako som sa dozvedela medzi riadkami) moje miesto pre niekoho iného…
Medzitým som začala študovať DPŠ na UMB v Banskej Bystrici, takže som počas semestrov trávila takmer každý víkend v škole. Kto pozná autobusové a vlakové spoje medzi Humenným a Banskou Bystricou, ten si vie predstaviť, aká to bola tortúra. Vždy v piatok popoludní som odchádzala a v sobotu v noci som sa vracala. Aj môj malý syn ťažko niesol, že stále odchádzam preč.
Na druhej strane to bolo pekné obdobie. Okrem nových vedomostí som tam stretla aj veľa skvelých a pozitívnych ľudí, ochotných kedykoľvek nezištne pomôcť. Dodalo mi to veľa energie.
Od roku 2019 som začala študovať primárnu pedagogiku na UK v Bratislave. Našťastie sme študovali v Košiciach, takže cestovanie bolo oveľa jednoduchšie. Aj toto obdobie mi dalo veľmi veľa po vedomostnej aj ľudskej stránke. V súčasnosti mi k ukončeniu štúdia chýba už iba štátna skúška.
V zamestnaní sa mi darilo menej…
Prvú pracovnú zmluvu na novej ZŠ sme ako inkluzívny tím podpísali od 1.9.2018 do 31.8.2021. O mesiac neskôr nám však bolo oznámené, že (vraj) došlo k zmene, a zmluvu nám „rozkúskovali“ na 4-krát, teda od 1.9.2018 do 31.8.2019, od 1.9.2019 do 31.8.2020, od 1.9.2020 do 31.12.2020, a poslednú zmluvu sme podpísali v decembri, ale len do 30.6.2021. Teda nie do 31.8.2021, ako bolo pôvodne uvedené v zmluve na projekt. Zmluvy nám boli skrátené o dva mesiace vraj z dôvodu „krátenia peňazí“, že sa stala chyba, ale že projekt pokračuje od septembra, a že teda nie je problém, opäť sa s nami všetkými počíta…
Perličkou bol aj platový výmer, kde ma pani riaditeľka zaradila pôvodne do siedmej namiesto deviatej platovej triedy (ako začínajúceho pedagogického pracovníka!), neskôr, po úprave platových tried, namiesto šiestej do piatej platovej triedy, aj keď vedela, že tým porušila Zákonník práce.
3. marca 2021 som si dala na škole žiadosť na pozíciu učiteľky primárneho vzdelávania, pretože som už vlastne mala ukončené štúdium a ostávalo mi už len odovzdať záverečnú prácu a absolvovať štátnu skúšku. Odpoveď pani riaditeľky bola, že musí byť zapísaný dostatočný počet žiakov do prvého ročníka, aby sa mohli otvoriť dve triedy. Bol. Pani riaditeľka si ma v máji zavolala, že ako s učiteľkou 1 – 4 so mnou nepočíta, vraj potrebuje takú, ktorá bude mať štátnu skúšku z anglického jazyka, ale počíta so mnou naďalej ako s asistentkou učiteľa. Ako som sa neskôr dozvedela, podľa Mgr. Jána Sitarčíka PhD, riaditeľa odboru pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov, ak ide o učiteľa, ktorý spĺňa kvalifikačné predpoklady pre podkategóriu učiteľ 1.stupňa ZŠ, tento spĺňa kvalifikačné predpoklady na vyučovanie všetkých predmetov ŠVP, uvedených v RUP pre 1. stupeň ZŠ…(koľko učiteľov na prvom stupni má štátnu skúšku z AJ???) Neviem, či učiteľka, ktorá bola prijatá, má štátnu skúšku z anglického jazyka, každopádne učí ho iba v prvom ročníku, čo by som v pohode zvládla aj ja…
Prvé dva roky ubehli veľmi rýchlo a všetko bolo viac-menej normálne, v treťom sa to však zmenilo. V inkluzívnom tíme sme začínali nadobúdať pocit, že sme nežiadúce. Neustále nám bolo zo strany vedenia niečo vytýkané, častokrát to boli veci, ktoré ani neboli súčasťou našich pracovných povinností. Človek ani nemohol mať dobrú náladu, lebo vzápätí prišla studená sprcha. Stalo sa, že nám bolo vytknuté, že sme nesplnili nejakú úlohu, o ktorej nám však pani zástupkyňa zabudla povedať. Bolo nám vytknuté, že sme neiniciatívne, lebo si vraj nechodíme pýtať prácu naviac. Dovolím si však tvrdiť, že sme svoju prácu vykonávali nie na sto, ale stodvadsať percent, pretože sme často robili aj veci, ktoré nie sú v náplni práce asistentov, ale učiteľov. Všetci pritom vedia, že asistent na škole je niečo, ako „dievča pre všetko“. Za málo peňazí, veľa muziky!
V máji si nás, ako inkluzívny tím, vedenie zavolalo, vraj máme ešte cca po 22 dní dovolenky, a tak ju musíme do konca júna vyčerpať. Posledných osem dní školského roka nám nariadili zostať doma (od 20. 6. do 30.6.2021), veď sa už neučí, a teda nás nepotrebujú. Keď sme vedenie požiadali, aby sme mohli 30. júna prísť na rozlúčku so školským rokom, boli sme odmietnuté. Mne osobne to prišlo neetické a arogantné. Dali nám najavo, že nie sme plnohodnotnými členmi kolektívu. Cítili sme sa ponížené.
V júli sme podali spoločne so špeciálnou pedagogičkou a psychologičkou (jej bola zmluva ukončená už k 31. decembru) sťažnosť proti postupu vedenia ohľadom skrátenia dĺžky trvania pracovných zmlúv a ich reťazenia. Zriaďovateľ svojou odpoveďou prevzal všetky argumenty pani riaditeľky, že reťazenie pracovných zmlúv má v prijatej kolektívnej zmluve výnimku na všetky projekty EÚ. Vlastne sme sa dozvedeli, že na europrojekty zákony neplatia, lebo kolektívna zmluva… To, že sme počas môjho pôsobenia na ZŠ neboli s kolektívnou zmluvou nikdy riadne oboznámení je už iba detail.
Sťažnosť zriaďovateľovi sme podali až vtedy, keď sme sa uvedené problémy pokúšali v minulosti riešiť s vedením školy, boli sme však odmietnuté. Vraj si máme dobre naštudovať zákony! Nuž… A samozrejme zaznela aj „okrídlená“ veta: „Ale keď sa vám nepáči, nemusíte predsa u nás robiť“…
Takže v septembri nastúpili do práce všetci s výnimkou mňa a špeciálnej pedagogičky. Skúste sa sťažovať a ste bez práce, bez ohľadu na to, čo ste pre školu a pre jej žiakov spravili. Pedagóg sa na vlastných skúsenostiach naučí, že sa musí prispôsobiť, alebo niesť nepríjemné následky. Riaditeľ je autorita, ktorá vyžaduje bezvýhradnú poslušnosť. Nie je bezpečné mať iný názor, originálne myšlienky tu nemajú miesto…
Bývalé kolegyne mi odkazujú, že som vraj mala vydržať tie dva mesiace na úrade práce a v septembri normálne nastúpiť. Nemala som vraj vystrkovať rožky. A ako sa zdá, mali pravdu. Ale rozhodla som sa nevzdať, aj keď to bude zrejme nadlho (bez práce a s hypotékou na krku), nie len kvôli sebe, ale aj kvôli mnohým iným pracovníkom školstva, ktorí jednoducho nenabrali odvahu (a ja im rozumiem) postaviť sa takým totalitným praktikám v školstve pošľapávajúcim dôstojnosť človeka. A potom, že máme vychovávať vzdelanú, modernú a sebavedomú generáciu mladých ľudí. Frustrovaní a ponižovaní pedagógovia…
Ešte poznámka na záver.
Keďže po podaní sťažnosti som viac-menej vedela, že som (pokiaľ motyka nevystrelí…) na uvedenej ZŠ skončila, tak som si poslala viacero žiadostí na inzerované pracovné miesta v meste a okolí. Skúsiť predsa treba, aj keď po dlhoročných skúsenostiach som bola skeptická. Ak nemáte za sebou niekoho vplyvného (čo ja nemám), tak môžete mať aj štyri vysoké školy, ako sa vyjadril môj medzitým dospelý syn. Za dvadsať rokov som tých výberových konaní absolvovala neúrekom. Pripadám si ako Don Quijote… Opäť sa budem musieť poobzerať po práci mimo školstva.
Keď idete do reštaurácie a chcete si objednať jedlo, predpokladáte, že ho pripraví kvalitný a vyučený kuchár. Prečo to v školstve neplatí? Práca vychovávateľky degraduje na „stráženie“ detí. U asistentiek je to rovnaké. Naše deti nepotrebujú odborníkov? Ich výchova a vzdelávanie je pre nás menej dôležitá ako príprava jedla v reštaurácii? Je to smutné, pretože väčšina riaditeľov škôl je zároveň učiteľmi, a tým by mal byť význam vzdelávania jasný. Ale hlavne, že ušetria na platoch…
Podeľte sa a napíšte nám Vaše skúsenosti na demokracia@sku.sk
Projekt „Podpora demokratizácie v školách“ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.
