Vzhľadom na dlhodobý vývoj situácie v školstve na Slovensku, tento rok nebol ničím iný, prekvapujúci ani výnimočný. Školstvo sa konštantne hýbe iba vďaka jednotlivcom v školách, napriek akémukoľvek ministrovi a reformám. Len vďaka nim systém vzdelávania ešte neskolaboval. Zotrvanie týchto posledných mohykánov v školstve je však už v mnohých prípadoch v záverečnej fáze. Zamestnancom v školách v dôsledku inflácie od roku 2020 neustále klesajú reálne platy aj napriek zahanbujúcim (zá)platovým percentám na umlčanie vášní, takže školské profesie patria naďalej k najhoršie plateným profesiám s vysokoškolským vzdelaním v SR.
O pozitívnych vzostupoch a posunoch v rezorte školstva rozhodne nemožno hovoriť. Dalo by sa oceniť veľmi malé úspechy, ktoré vznikli po našom tlaku, ako je napríklad hodnotenie riaditeľov škôl, ktoré sa historicky prvý krát realizovalo tento rok a výsledky ukázali, že asi 10 % škôl má v zborovni patologickú klímu. Podarilo sa presadiť do vyhlášky, že swot analýzy škôl sa musia robiť po novom v súčinnosti s radou školy a ministerstvo presadilo malé pozitívne zmeny v debyrokratizácii na úrovni základných škôl vo vyhláške o pedagogickej dokumentácii a základnej škole. Ministerstvo v r. 2022 nechalo školstvo fungovať voľným spádom. Nové vedenie ministerstva na jeseň nastúpilo do potápajúcej sa lode, z ktorej na poslednú chvíľu vyskočil kapitán aj so štátnou tajomníčkou. Jediná ich starosť bola politická kampaň a piár na sociálnych sieťach. Tablety za 50 mil. eur sa nedostali do škôl, hoci okrem nich by sme ešte viac potrebovali odborníkov a odborníčky do inkluzívnych tímov v školách. Mnohé školy sú preplnené, prvácke triedy majú navýšené počty, bez asistentov a podporného personálu. V kombinácii s pandémiou a vojnou je to živná pôda pre šikanu a rizikové javy. Podpora ukrajinských detí bola absolútne nezvládnutá. Vidíme, že na školách tieto deti iba prežívajú, sú hlboko zasiahnuté traumou, ktorá stále trvá a ministerstvo neurobilo nič. Nepomohlo k zamestnávaniu ukrajinských učiteliek a psychologičiek, nepomohli metodickou ani poradenskou činnosťou. Niektoré školy oceňujú, že minister Gröhling chodil po školách, aby si vypočul ich problémy. Bohužiaľ, zostalo len pri počúvaní. Nový minister zrejme tiež nestihne viac, než cvičenie vo vlastnej rétorike.
Ministerstvo spustilo viacero reforiem, ale žiadna nie je odborne pripravená, dobre načasovaná, finančne a personálne krytá či implementovateľná. Ani transformácia poradenských zariadení, ani kurikulárna reforma, ani vzdelávanie učiteľov/učiteliek v Pláne obnovy, nič nie je pripravené na 100%. Je to pravdaže aj dôsledok dlhodobého neblahého trendu, v rámci ktorého vláda neinvestuje do posilnenia odborných školských disciplín v praxi, ich sieťovania a garantovania potrebných zmien. Namiesto toho sa donekonečna opakuje scenár, v ktorom ministerstvo a jeho priamo riadené organizácie iba formálne deklarujú záujem o dianie v praxi, tváriac sa, že tvoria zmeny zdola. Absolútne zlyháva komunikácia medzi ministerstvom, jeho rozpočtovkami, vysokými školami, regionálnym školstvom a neziskovým sektorom do takej miery, že pravá ruka nevie, čo robí ľavá. SKU neustále opakuje, že pokiaľ nebudú vyriešené základné potreby škôl, financovanie rezortu a zabezpečené dôstojné platy, tak žiadna reforma nebude úspešná. Trváme na tom, že žiadna. Okrem iného preto, že ju už o pár rokov nebude mať kto realizovať.
Očakávania SKU pre rok 2023:
Predovšetkým potrebujeme na ministerstve konečne odborníkov, nie začínajúcich pracovníkov, ktorí sa učia robením systémových chýb. Potrebujeme verejné výberové konania na pozície ľudí na ministerstve a v priamo riadených organizáciách. Aktuálne máme väčšinu ľudí v tejto organizácii politicky dosadených a nekompetentných. Ak chceme naplniť Plán obnovy a začať nové eurofondové obdobie, potrebujeme masívnejší nárast spolupráce, spájanie rôznych odborných skupín a verejnú diskusiu, vysokú transparentnosť procesov, zverejňovanie všetkého, čo súvisí s rozhodovaním. Potrebujeme komplexne prepracovať zákon 596/2003 o riadení škôl, demokracii v školách, radách škôl. Potrebujeme, aby sa konečne riešil spôsob financovania materských škôl a školských zariadení. Očakávame, že z projektových pozícií typu “pomocný vychovávateľ v materskej škole” (Plán obnovy), ktoré majú koncom tohto školského roka skončiť, sa stane trvalá pracovná pozícia a rozšíri sa do všetkých tried (nad určitý počet detí), nielen v povinnej predškolskej. Je absurdné, že jedna učiteľka sama bez pomoci zabezpečuje súbežne vzdelávanie, výchovu, emocionálne potreby detí, pomoc pri sebaobslužných činnostiach, a to pri počtoch 23 – 25 detí s rôznymi špecifikami. Podobne očakávame, že asistenti/asistentky a iné pozície v odborných tímoch (špeciálna pedagogika, sociálna pedagogika, psychológia a pod.) budú postupne financované štátom, nie cez krátkodobé projekty. Veľmi potrebujeme, aby neistota udržateľnosti týchto veľmi potrebných pozícii bola nahradená stabilitou a systematickým budovaním. Očakávame sľúbené otvorenie trhu vzdelávania školských profesií nielen pre MPC/NIVAM, ktorá je politicky obsadená organizácia. Potrebujeme vytvoriť slobodný priestor pre kvalitu a rovnaké podmienky pre všetkých. Očakávame nové kvalitné národné projekty, ktoré budú nespochybniteľne dobre pripravené, a užitočné pre školy a poradne. No najvyššiu prioritu má navýšenie platov zamestnancov škôl tak, ako to bolo sľúbené v krátkodobom horizonte do roku 2023, a tiež zavedenie platového automatu po vzore lekárov. Aby mohli zamestnanci a zamestnankyne škôl naďalej vzdelávať a vychovávať, a nie každý rok čakať na almužnu novej vlády a neustále chodiť do ulíc.