Aká bola učiteľská minulosť? Nezabudnuteľná. Mnohí učitelia boli prenasledovaní, perzekuovaní, museli absolvovať ideologické školenia, vyhodení zo zamestnania, šikanovaní pri výkone svojej práce, monitorovaní, znevažovaní, ponižovaní, kontrolovaní vedením školy, kolegami, inšpektormi na základe objednávky mocných.
Pamätám si ako dieťa, že moji obidvaja rodičia ako poctiví a svedomití učitelia (pozn. skoro 40 rokov) boli sústavne prenasledovaní a kontrolovaní prostredníctvom hospitácií, regulérneho nástroja, ktorý dával možnosť navodzovať strach, úzkosť, neistotu. Bola som svedkom mnohých nárekov a sĺz v očiach svojej mamy.
Aká je dnes učiteľská prítomnosť? Nezabudnuteľná…pre mnohých. Jedni sa obávajú hovoriť, druhí prežívajú úzkosť zo straty zamestnania, iní sa cítia nedocenení, mnohí pociťujú nátlak, niektorí skúsili mobingové a bossingové techniky (napr. hospitácie), podaktorí už trpia strachovými mechanizmami, a máloktorí majú odvahu žiadať dodržiavanie ľudských práv a svojich zamestnávateľských zákonných práv.
Žijeme prítomnosť v minulosti alebo minulosť v prítomnosti?
Nezabudla som na slzy mamy a tak sa snažím bez zbraní upozorňovať na chyby minulosti, prítomnosti, tie nevedomé sa dajú odpustiť, avšak tie vedomé sú ranou našej prítomnosti, stigmou do budúcnosti a my pri budovaní demokracie máme povinnosť tieto chyby odstraňovať. Odmietam také formy hospitácií realizovaných nadriadenými orgánmi, ktoré vedú k šikanovaniu, zneisťovaniu, stresovaniu, naháňaniu strachu a úzkosti učiteľov a prehlbovaniu ich pocitov neschopnosti, neistoty, nedostatočnosti a komplexov menejcennosti.
Verím, že ten demokratický film si raz pozriem.
Mária Barancová