Keď sme sa v decembri zúčastnili s pani prezidentkou Slovenskej komory učiteľov na Úrade splnomocnenca pre rómske komunity, práve toto bola jedna z možností, ktorú sme pre zlepšenie vzdelanostnej úrovne žiakov pochádzajúcich z marginalizovaných rómskych spoločenstiev navrhovali. (viď https://sku.sk/clanok-128-sprava-zo-stretnutia-na-usvrk-o-vzdelavani-romskych-ziakov.html#readmore)
Nedávno som dostala pozvánku na konferenciu v Žiline, ktorú usporiadalo Metodicko – pedagogické centrum, konferencia sa týkala práve vzdelávania pedagógov k inklúzii marginalizovaných rómskych komunít, a – pozor – konkrétne priamo celodenného systému! Môj sen, ktorého kontúry sa začínajú presnejšie rysovať. Teraz som ho mala na dosah ruky a zúčastnila som sa!
Konferencia bola skvele organizovaná, s hodnotnými príspevkami od ľudí z praxe, s porovnaním rôznych zahraničných vzdelávacích systémov zameraných na skupiny, ktoré sa ocitajú na okraji spoločnosti, priamo s výstupmi, porovnaním legislatívy – skrátka veľmi prínosné a hodnotné informácie, na začiatku s krásnou ukážkou spolupráce základnej školy zo Žiliny s miestnym komunitným centrom. Veľmi sa mi to páčilo, systém práce podobný tomu, ktorý my v praxi používame, s vysokou perspektívou úspešnosti.
Narozdiel od vtedajšieho celodenného systému prebiehajúceho na východnom Slovensku sa ale v tom terajšom neráta s internátnou výchovou, ale s výchovným a celodenným systémom v lokálnych podmienkach, väčšinou realizovaných v konkrétnych školách, s možnosťou vytvoriť pozitívnu interakciu aj s dominantným výchovným faktorom dieťaťa – s rodinou – čím sa môže predísť emočnej deprivácii detí vychádzajúcej z odlúčenia alebo menšieho kontaktu s rodinou.
Na tento projekt sa viaže aj možnosť poskytnutia sa dovzdelávania ľuďom, ktorí predčasne opustili „školské lavice“ a nemajú ukončenú povinnú školskú dochádzku – niečo čo už bolo úspešne realizované v košickom kraji pod pracovným názvom „Škola druhej šance“.
Myslím, že by to nadchlo každého, kto sa v tejto problematike čo i len trošku orientuje, alebo sa o ňu zaujíma – mňa to nadchlo. Na tento začínajúci projekt sa viažu aj nesporné výhody pre každú zapojenú školu – z projektu budú hradení na každú školu dvaja asistenti, kvalitné didaktické materiály a podobne. Projekt je veľkou šancou ako pre žiakov, tak aj pre učiteľov – keby som mala tú možnosť, zúčastnila by som sa ho bez akejkoľvek výhrady či zaváhania.
Keby som mala možnosť…
Tú možnosť nemám. Nemám ju preto, lebo som špeciálny pedagóg, ktorý učí na špeciálnej škole!
Projekt je určený primárne pre bežné základné školy, napriek tomu, špeciálne školy takisto ako bežné školy s intaktnou populáciou na prvom stupni spadajú pod ISCED1, napriek tomu, že podľa súčasnej legislatívy podľa Zákona o pedagogických zamestnancoch sú aj špeciálni pedagógovia plne kvalifikovaní rovnako aj pre bežné základné školy, a projekt sa týka aj špeciálnych tried, ktoré pod zapojené základné školy spadajú, aj žiakov integrovaných do bežných tried.
Ďalší múr, ktorý predo mnou vyrástol. Ďalší, ktorý mňa aj mnohých iných, ktorí vedia a chcú ďalej kvalitne pracovať, ďalej sa vzdelávať, limituje a bráni nám v tom.
Prirodzene, nejde len o to, že v dôsledku takýchto pravidiel fakticky môže prichádzať postupne k obmedzovaniu potenciálu špec.pedagógov a zníženiu možností ich ďalších skúseností v praxi.
Konečným „odberateľom“ všetkého, čo môže škola a učiteľ poskytnúť, je žiak a jeho bližšie aj širšie okolie, jeho komunita… Tým, ak nedostane učiteľ a škola možnosť ďalšieho rozvoja – a aj tých dotácií,materiálov – vieme že školstvo je dlhodobo finančne poddimenzované – v konečnom dôsledku utrpí najmä žiak… nedostane všetky možnosti, ktoré dostať môže. Nedostane ich napriek tomu, že o ne stojí, nedostane ich napriek tomu, že ich chce a že ich učiteľ chce aj vie poskytnúť.
Ostáva nám len počkať si na iný sen – na sen o rovnosti šancí pre všetky deti aj ich učiteľov. Taký sen, po ktorom sa nebudeme budiť nešťastní, lebo bude realizovateľný.
Taký, v ktorom tí, ktorí vedia a chcú, budú aj môcť.
Zdroj obrázka: stock.xchng