autor článku: Silvia Dončevová, Filozofická fakulta UK, SKU
Novela zákona o výchove a vzdelávaní (tzv. školského zákona) a zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch má za sebou týždeň existencie po tom, čo ju minulý utorok schválili poslanci NR SR. Obzvlášť druhá v poradí už teraz vzbudzuje vášne u odbornej verejnosti – a to najmä negatívne. Úplne konkrétne ide o dve doplnenia pôvodnej verzie zákona č. 138; prvé sa týka nováčika medzi školskými profesiami, sociálnej práce, druhé supervízie čoby novej kariérnej príležitosti pre hocikoho, kto už v škole pracuje.
O čo ide? V prvom prípade o ďalšie rozšírenie podporného (inkluzívneho) tímu, čo znie na prvé počutie ako dobrá správa. V skutočnosti sa však podporný školský tím rozšíri iba o ďalšiu profesiu, na ktorú v reálnom prevedení nebudú stabilné a dlhodobé financie. Tak ako je to v prípade pedagogických asistentov/asistentiek či sociálnych pedagógov a pedagogičiek. Jedni sú financovaní prostredníctvom eurofondových projektov, teda na čas určitý, druhých možno nájsť v škole pre spomínané financie iba výnimočne, najčastejšie na čiastočný úväzok. Možno teda smelo konštatovať, že hoc dobrá myšlienka, opäť uviazne v legislatívnej márnosti. Hlavne, že to v zákone dobre vyzerá a bodka.
Okrem financovania je tu ale jeden zásadný problém – ako inak, odborný. Ak by sa sociálny pedagóg/sociálna pedagogička v slovenskej škole vyskytovali ako bežná súčasť podporného tímu a odbremenili by preťažené školské psychologičky a špeciálne pedagogičky (ktoré majú úplne iné kompetencie ako riešiť správanie žiactva a sociálno – patologické javy), nebolo by potrebné vymýšľať ďalšie alternatívy doterajšej zákonnej zostavy. Je zrejmé, že nikomu nevadí, ako v skutočnosti podporné tímy fungujú a aké sú ich potreby. Lebo ak by to niekomu vadilo, tak by si dal námahu zistiť, že ďalšia profesia do počtu na papieri to určite nie je. Najmä ak ide o profesiu, ktorá je vo vlastnej praxi dlhodobo personálne poddimenzovaná, a to aj napriek bombastickým počtom každoročných absolventiek a absolventov študijného odboru sociálna práca. Zamýšľať sa ďalej nad tým, či išlo o podvedome dobrý úmysel alebo vedome premyslený záujem je asi zbytočné. Výsledky uvidíme azda už čoskoro. Dovtedy by aspoň bolo vhodné transparentnejšie identifikovať, čo má byť obsahom práce oboch zmienených profesií v prostredí školy, aby si zbytočne neliezli do kapusty a následne do vlasov. Ak k takej realite v podporných školských tímoch vôbec dôjde, o čom pochybujem – no aspoň pri tvorbe zákonov treba byť nielen kreatívny, ale aj dôsledný.
V prípade supervízie je to o čosi zložitejšie a tak aj konzekvencie budú mať väčší presah. Pán exminister Horecký mal možno dobrú víziu, no vo svojej preangažovanosti sa zrejme zabudol poradiť s tými, ktorí vedia, o čom je reč. Výsledkom je pre niekoho úplná banalita (ministerstvo), no pre niekoho iného úplná katastrofa (vzdelaní, skúsení a kompetentní supervízori a supervízorky). Podľa novely môže supervíziu v škole vykonávať v podstate hocikto, kto je tam zamestnaný na akejkoľvek pozícii, azda okrem upratovania a varenia. A to dokonca bez profesijného vzdelania, resp. výcviku a následnej praxe – podmienky výkonu práce nie sú v zákone špecifikované vôbec.
Bonusom je zadefinovanie obsahu práce školského supervízora/supervízorky: „koordinuje a dohliada na odbornosť a úroveň výkonu pracovnej činnosti v kategóriách a podkategóriách pedagogických zamestnancov alebo v kategóriách odborných zamestnancov.. alebo vykonáva riadiacu činnosť na základe poverenia riaditeľom školy alebo riaditeľom školského zariadenia v oblastiach a rozsahu vymedzených v poverení“. Ministerstvo sa pri tomto paragrafe zrejme inšpirovalo supervíziou vo výrobnej sfére, čo by zodpovedalo predstave o kontrole kvality výrobkov vo fabrike na náhradné diely. Avšak je tu jeden zásadný rozdiel: supervízia v pomáhajúcich profesiách neznamená koordinovanie, dohliadanie, kontrolovanie, vykonávanie, riadenie, a už vôbec nie z poverenia manažmentu. Ide o trestuhodné nepochopenie princípov školskej supervízie ako profesie. A keďže ide o zákon a nie o toaletný papier, tak tento počin možno pokojne nazvať hrubo amatérskym zásahom do profesijného profilu ľudí, ktorí sa na výkon školskej supervízie zodpovedne a dlhodobo pripravujú.
Je ľahké z pozície moci jediným nepremysleným rozhodnutím zničiť prácu iných. Ťažšie bude takéto rozhodnutie zvrátiť, čo je na Slovensku nielen veľmi nepopulárne, ale vlastne aj nereálne riešenie. Tak si aspoň ozrejmime, v čom je problém: supervízia v pomáhajúcej sfére (do ktorej moderné spoločnosti z povahy práce radia aj všetky školské profesie) vyžaduje úplnú NEZÁVISLOSŤ od manažmentu školy. Ide o demokratický nástroj kompenzácie nedokonalostí pracovných podmienok zamestnanectva v školstve, preto musí byť supervízor či supervízorka bezpodmienečne z EXTERNÉHO prostredia. Aj napriek tomu, že sú prizvaní poskytovať supervízne služby a zároveň sú financovaní manažmentom školy, musia si zachovať nezávislosť a dodržiavať zásadu dôvernosti informácií. Jednoducho preto, že je to benefit pre zamestnanectvo, nie pre manažment školy. Každému mentálne vyspelému jedincovi musí byť jasné, že takéto pravidlá nemôže nikto z vnútorného prostredia školy dodržať, akokoľvek veľmi by chcel.
To, že hlúposti v legislatíve absolútne nikoho netrápia, dokazuje ďalšia v rade nezmyselných aktivít ministerstva školstva – v utorok zarezonovala informácia o zvýšení počtu hodín telesnej výchovy o jednu hodinu, teda z dvoch na tri hodiny. Zdá sa, že v školstve nemáme iné problémy, ako počet hodín športu v škole. To fakt?
Na a keďže inovácia zákonov bude mať dokonca v júni vlastnú konferenciu, je tu aspoň nesmelý prísľub, že výsledok bude uchopiteľný a aplikovateľný. Možno. S konferenciami má ministerstvo školstva celkom bohaté skúsenosti; ostáva veriť, že táto naplní svoj zámer v pomere kvality a ceny, a prinesie manažmentu škôl a zriaďovateľom dlho sľubovanú úľavu. Zatiaľ to totiž vyzerá skôr na slovenskú verziu telenovely bez svetla nádeje na konci tunela.
Silvia Dončevová